Slováci majú na Balkáne dobré meno
Prvá slovenská diplomatka v NATO: Barbora Marônková. Snímka: archív B.M.
Barbora Marônková si môže smelo povedať – ja som číslo jeden. Práve ona totiž bola prvou Slovenkou, ktorá sa zamestnala priamo v NATO. Priznáva, že nastupovala takpovediac s tlčúcim srdcom: „Ako prvý Slovák v centrále NATO, a navyše mladá žena, som mala spočiatku mierne obavy, ako seriózne ma budú brať ostatní kolegovia. Ale od môjho prvého dňa, pred vyše siedmimi rokmi, som nikdy nepocítila, že by som bola znevýhodnená. Práve naopak.“
Aj trocha šťastia
Od začiatku totiž dostala pomerne široké pole pôsobnosti a právomoci. Začínala v rámci programu verejnej diplomacie pre nových členov, medzi ktorými bolo, prirodzene, aj Slovensko. A ako sa dá dostať do NATO? „Ja som sa prihlásila na medzinárodné výberové konanie, ktoré bolo vyhlásené prostredníctvom internetu,“ hovorí Marônková a s odstupom času pripúšťa aj kus šťastia: „Práve vtedy hľadali kandidátov z nových členských krajín, takže konkurencia bola menšia – súperila som so siedmimi členskými štátmi namiesto 28.“
No iba šťastie, samozrejme, nestačilo. Cestu do severoatlantických štruktúr si Barbora Marônková vyšliapavala už dávnejšie. „V marci 2003 bolo oficiálne založené Centrum pre európske a severoatlantické vzťahy, kde som pôsobila ako výkonná riaditeľka do jari 2005. Jeho úlohou bolo prispieť k národnej debate o NATO a členstve SR v EÚ a NATO,“ vysvetľuje. Skúsenosti zúročila priamo v centrále a po štyroch rokoch sa prihlásila na ďalšiu voľnú pozíciu, ktorá sa venuje rozširovaniu NATO na Balkáne. „V rámci pracovnej náplne sledujem a robím analýzu politického diania v krajinách západného Balkánu, vývoj vzťahov s NATO, ale aj vnútorné diskusie medzi spojencami o politike rozširovania a otvorených dverí,“ vyratúva.
V praxi je to veľa práce v teréne – ako diplomatka musí prezentovať NATO na odborných seminároch či konferenciách, no nemenej dôležité je budovanie vzťahov medzi NATO a ľuďmi priamo v kandidátskych krajinách. Či už sú to mimovládne organizácie, médiá alebo miestni politici. „Je to veľmi zaujímavá práca, veľa cestujem a mám možnosť viac spoznať jednotlivé krajiny ako Bosna Hercegovina či Čierna Hora,“ dopĺňa Marônková. To, že oblasť západného Balkánu má na starosti práve Slovenka, je len ďalším príkladom toho, že Slovensko má práve v tejto oblasti veľmi silný kredit a dobré výsledky. Spomeňme napríklad, že bývalý minister zahraničných vecí Eduard Kukan pôsobil ako osobitný splnomocnenec generálneho tajomníka OSN pre Balkán a v tejto oblasti aktívne vystupuje aj súčasný šéf slovenskej diplomacie Miroslav Lajčák.
Prekvapenie z prístupu
„V mojej práci je dôležité mať dobré komunikačné schopnosti vrátane verejného vystupovania,“ vysvetľuje Marônková, čo treba na poste v rámci NATO spĺňať. Samozrejme, potrebné sú aj analytické schopnosti a dokonalé zorientovanie v problematike tejto organizácie. „Mnoho týchto zručností sa však dá získať praxou, NATO, podobne ako iné nadnárodné organizácie, má vlastný jazyk, ktorému sa treba prispôsobiť.“ A čo ju na novom pôsobisku zaskočilo? „Ľudia zvonku sú prekvapení, že NATO nie je príliš hierarchická organizácia, aspoň nie civilná časť. Všetci sa tu oslovujeme krstným menom, dokonca aj na úrovni námestníka generálneho tajomníka, a v sídle NATO v Bruseli sa cítime ako jedna veľká rodina.“
Pohľad zahraničnopolitického analytika na vznik a význam NATO:
Aliancia je pre Západ životne dôležitá. Zvlášť, keď Rusko zas túži po impériu
František Šebej. Predseda Zahraničného výboru NR SR (Most-Híd)
Úplne na počiatku histórie NATO leží telegram Sira Winstona Churchilla americkému prezidentovi Harrymu Trumanovi z 12. mája 1945. Píše v ňom: „Aké bude postavenie (sveta, pozn. red.) o rok, o dva, keď sa britská a americká armáda rozpustí a francúzska ešte nebude sformovaná v nejakom významnejšom rozsahu – a keď sa Rusko rozhodne udržať 200 alebo 300 divízií v aktívnej službe?“… a dodal: „Železná opona sa sťahuje pred nimi. Nevieme, čo sa deje za ňou…“ Už v roku 1946, keď armáda USA demobilizovala z počtu 3,1 milióna mužov na 391-tisíc, podobne ako Veľká Británia a Kanada, zbrojný priemysel Sovietskeho zväzu šiel naďalej na plné obrátky a ZSSR mal stále v zbrani 6 miliónov mužov. Severoatlantický pakt bol podpísaný o tri roky neskôr – 4. apríla 1949.
Nevyhnutné NATO
Je to zmluva, ktorá sa ukázala nevyhnutnou pre 10 štátov západnej Európy, ak si chceli uchrániť to, čo považovali za najdôležitejšie – slobodu a demokraciu. Presne to i napísali do preambuly zmluvy: „Zmluvné strany … sú rozhodnuté chrániť slobodu, spoločné dedičstvo a civilizáciu svojich národov, založenú na princípoch demokracie, individuálnej slobody a vláde zákona.“
A nasleduje 14 článkov samotnej zmluvy. Roky od skončenia vojny ukázali, že „atlantická dimenzia“, to jest politická a vojenská spätosť s USA a s Kanadou, je pre slobodu západnej Európy životne dôležitá. Tie tri roky (do apríla 1949) boli naplnené hrozivými udalosťami, ktoré v krajinách, kam dosiahla Stalinova ruka, zničili všetky povojnové nádeje, prišla nesloboda a komunistický teror. Poľsko, Československo, Maďarsko, Bulharsko, Rumunsko, tam všade NKVD (predchodkyňa KGB, v ktorej bol dôstojníkom Vladimir Putin, a dnešnej ruskej tajnej služby FSB) rozpútala brutálne perzekúcie. Expanzia sovietskeho vplyvu a moci ohrozovala aj zvyšok sveta. Bojovalo sa na hraniciach Iránu a Azerbajdžanu, v Turecku, v Grécku a vlastne vo všetkých kútoch sveta. To bol dôvod, pre ktorý NATO vzniklo – pre pocit civilizačného ohrozenia.
Dobre, že tam sme
NATO je organizácia, ktorá slúži krajinám aliancie – všetkým (!), nemá teda vlastné politické ciele a ambície. Je to organizácia, ktorej členské štáty si uchovávajú plnú suverenitu a nezávislosť. Predstavuje fórum, na ktorom môžu členovia spolu konzultovať o všetkom, čo navrhnú, a rozhodovať o politických a vojenských otázkach, ktoré ovplyvňujú ich bezpečnosť.
Najvyššou politickou a vojenskou autoritou v rámci aliancie NATO je Severoatlantická rada. Tá rozhoduje konsenzom, nehlasuje sa, čiže platí iba to, s čím súhlasia všetci, i tí najmenší. Najdôležitejším článkom Severoatlantického paktu je článok 5. Tu je jeho prvá a najvýznamnejšia veta: „Zmluvné strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike bude považovaný za útok proti nim všetkým...“ a nasleduje záväzok prísť si v takom prípade vzájomne aj vojensky na pomoc. Je to teda čisto obranná aliancia, iné ako obranné záväzky v zmluve nie sú.
Členskými štátmi NATO sú, s výnimkou troch neutrálnych štátov, všetky štáty EÚ a navyše ešte Nórsko, USA, Kanada a Island.
V čase nášho vstupu sme očakávali, že sa naše ozbrojené sily pomocou vojenských mechanizmov NATO pozdvihnú na úroveň armád členských krajín, čo sa aj podarilo naplniť. Jednak spoločným výcvikom a tiež spoločnými misiami, na ktorých sa Slováci zúčastňujú.
Je to najmocnejšia obranná aliancia sveta a je dobre, že k nej patríme – najmä teraz, keď sa v Rusku, ako sa zdá, opäť prebudili ambície obnoviť staré Stalinovo impérium.
Prečítajte si viac:
Slovenskí vojaci sú v NATO cenení. Aj pre empatiu
Američania obdivovali v Afganistane naše zbrane
Bombardovanie Srbska sa Európe vráti. Aj na Kryme
Po rokovaniach do NATO som nemohol spávať. Od zlosti
Slovensko je v NATO už 10 rokov
Slovensko dáva na obranu príliš málo
Plytvanie na rezorte obrany je tragédiou