VÄZNENÝ ČÍNSKY DISIDENT
„Myslím si, že ani Kafka by nenapísal nič absurdnejšie a neuveriteľnejšie, než je toto,“ povedala o živote svojho manžela aj o svojom živote čínska umelkyňa Liou Sia. Jej manžel Liou Siao-po totiž patrí k tým čínskym disidentom a básnikom, ktorých tamojšia vláda drží za mrežami. A ju v domácom väzení.
Liou Siao-po si odpykáva jedenásťročný trest za pokus o štátny prevrat, ktorého sa podľa čínskeho režimu dopustil spísaním, šírením a propagovaním Charty ´08 s cieľom presadiť v Číne demokratické reformy.
Charta ako u nás
Liou Siao-poova snaha o dodržiavanie ľudských práv siaha až do osemdesiatych rokoch minulého storočia. Vo svojich radikálnych štúdiách hovoril o vzťahu k tradícii, ale tiež kritizoval svojich kolegov, básnikov, kritikov, ale aj vedcov. To si následne získavalo rešpekt a Liou Siao-po sa zaradil medzi tých, ktorým na duši ležala budúcnosť novej, modernej Číny. Okrem pár štúdií a polemík vydal v tom čase aj monografiu o klasickej európskej filozofii.
V roku 1989, ktorý je aj pre nás rokom revolúcie, sa začali protesty i v jeho rodnej krajine. Hoci bol v tom čase na študijnom pobyte v Spojených štátoch amerických, prišiel a zapojil sa do protestov. A keďže aj v tomto prípade pomáhal do poslednej chvíle, po masakre na námestí Tchien-an-men (Brány nebeského pokoja), ho uväznili. Prvýkrát.
Potom vedel, že bude môcť publikovať už len v zahraničí. A tak sa aj stalo. Okrem iného sa stal spoluzakladateľom Nezávislého centra čínskeho PEN klubu. Lenže to, čo pekinskú vládu donútilo zobrať ho väzby, bolo až vytvorenie Charty ´08 v roku 2008. Pri snahe o demokratizáciu krajiny sa inšpirovali tiež československou Chartou ´77, preto mal Liou Siao-po blízko i k československému prezidentovi Václavovi Havlovi. A aj preto ho zahraničné médiá neskôr označovali za čínskeho Havla. Ešte pred zverejnením charty ho zadržali a o rok odsúdili. Odvtedy nepomáhajú ani výzvy z celého sveta.
Nobelova cena
A nepomohlo ani udelenie Nobelovej ceny v roku 2010. Pekinská vláda sa búrila, zakazovala ľudom oslavovať jeho úspech a on sám i jeho rodina si po cenu nemohli prísť. Na slávnostnej ceremónii tak zostala prázdna na stolička, na zdôraznenie situácie. „Pevne verím, že skôr či neskôr, ale radšej skôr bude z väzenia prepustený pán Liou Siao-po," povedal ešte v roku 2010 Havel, ktorý ho tiež na Nobelovu cenu nominoval.
Liou Siao-po sám o svojej cene mal zakázané vedieť a keď sa to jeho žene podarilo pri návšteve vo väzení povedať, „uväznili“ aj ju. Odvtedy je v domácom väzení. „Vláda nevie, ako reagovať na správy o tom, že Liou Siao-po získal Nobelovu cenu. Sú nervózni, majú strach a reagujú chaoticky,“ povedal krátko po zverejnení Nobelových cien jeden z aktivistov, právnik Pchu Č'-čchiang.
ODSÚDENÝ TURECKÝ SPISOVATEĽ
„Tento piatok budem v Istanbule, v štvrti Sisli, kde som strávil celý svoj život, stáť pred porotou v súdnej sieni presne naproti trojposchodovému domu, v ktorom žila moja babička štyridsať rokov. Previnil som sa tým, že som ,verejne očiernil tureckú identitu‘. Štátny žalobca bude požadovať, aby som bol odsúdený na trojročné väzenie,“ napísal turecký spisovateľ Orhan Pamuk pre americký New Yorker koncom roka 2005. Preto, lebo písal o vyvraždení milióna Arménov a asi tridsaťtisíc Kurdov počas genocídy v rokoch 1915 až 1917. Tú totiž oficiálne Turci vo svojej histórii popierajú. Podľa tureckých zákonov mu v prípade odsúdenia hrozilo polročné až trojročné väzenie. „Bolo zabitých milión Arménov a 30 000 Kurdov... a nikto okrem mňa sa o tom neodvažuje hovoriť,“ povedal Pamuk pre švajčiarsky časopis Das Magazin s odkazom na masové vraždenie Arménov v čase Osmanskej ríše a súčasný konflikt s Kurdmi v juhovýchodnom Turecku.
Lakmusový papierik pre EÚ
Bolo to presne v čase, keď začala Európska únia s Tureckom rokovať o členstve. „Súdený nebude Orhan Pamuk, ale Turecko,“ vyhlásil vtedy komisár Európskej únie pre rozširovanie Olli Rehn. „Toto je test, či Turecko naozaj dodržiava slobodu prejavu.“ Trestné stíhanie za urážku tureckej národnej hrdosti, ktoré sa proti Pamukovi vtedy začalo, bolo označované aj ako „lakmusový papierik pri posúdení kritérií Turecka pre členstvo v Európskej únii“. To zostáva otvorené a mnohými kritizované dodnes.
Najpredávanejší turecký spisovateľ v tom však napriek silnej vlne odporu, pokusom o atentát i demonštratívnemu páleniu kníh v uliciach Turecka nezostal sám. Ku kritike jeho stíhania sa pridali aj aktivisti v oblasti ochrany ľudských práv a literárne kruhy. Na procese sa zúčastnili pozorovatelia skupiny Human Rights Watch či britský spisovateľ Salman Rushdie.
V tom čase však bolo podľa správy Amnesty International v Turecku podobných procesov proti žurnalistom, spisovateľom a ďalším intelektuálom, ktorí údajne porušili paragraf 301 revidovaného tureckého trestného zákonníka, niekoľko desiatok. „Žijem v krajine, ktorá vzdáva česť svätým a policajtom pri každej príležitosti, ale odmieta vážiť si spisovateľov, pokiaľ nestrávia roky na súde a vo väzení. Nemôžem teda povedať, že by som bol prekvapený, že je so mnou vedený proces,“ hovorieval Pamuk v súvislosti s procesom, ktorý napokon po pár týždňoch zastavili.
Múzeum nevinnosti
Pamukove knihy bývajú dnes často označované za akési spojivo medzi Východom a Západom. Autor, ktorý už v dvadsiatich dvoch rokoch napísal svoj prvý román, Pán Cevdet a jeho synovia, získal napokon po procese Nobelovu cenu za literatúru a prednáša i na Kolumbijskej univerzite, je dnes podľa svojich slov hrdý na to, aké zmeny urobil napríklad Istanbul. „V dnešnom svete je Turecko o to zaujímavejšie, že sa k nemu upierajú aj zraky druhých: akoby to, ako si Turci poradia so svoju spoločensko-politickou orientáciou a k čomu prilipnú, malo mať dôsledky aj pre druhých,“ povedal v rozhovore pre české Hospodářské noviny počas minuloročnej návštevy Prahy. Podľa svojej knihy Múzeum nevinnosti vo svojom meste postavil jedno také sám.
PRENASLEDOVANÝ SPISOVATEĽ
Satanské verše. Verše, ktoré sa údajne pôvodne objavovali v svätej knihe islamu Koráne a neskôr boli vypustené. Odkazuje na ne aj časť rovnomennej knihy, ktorú napísal indicko-britský spisovateľ Salman Rushdie. A kvôli ktorým je dnes iránskou fatvou prenasledovaný.
Pred viac ako 23 rokmi ho preslávilo dielo Deti polnoci, a len sedem rokov trvalo, kým svetlo sveta uzrela jeho štvrtá kniha Satanské verše. Autorovi, ktorého štýl býva označovaný ako „magický realizmus s historickou fikciou“, to úplne zmenilo život. Nielenže bol vo všeobecne prijatý kontroverzne, no vyvolal aj mnoho násilností zo strany moslimov a jemu samému sa vyhrážali smrťou. Neobišli ani prekladateľov tejto knihy, keď napríklad japonský prekladateľ bol ubodaný k smrti a nórskeho dokonca trikrát postrelili, aj keď napokon prežil. Napriek tomu, že sa ospravedlnil, musel utiecť a skrývať sa. Rok po vydaní najvyšší vodca Iránu vydal fatvu, v ktorej Rushdieho odsúdil na smrť. Krok, kvôli ktorému USA prerušili diplomatické styky s Iránom, ho straší dodnes. O svojom živote pod hrozbou fatvy napísal knihu pamätí, ktorá vyšla pred dvomi rokmi pod názvom Joseph Anton. „Bol som pod obrovským psychologickým tlakom,“ povedal pred pár týždňami v Dánsku pri preberaní prestížnej literárnej ceny. Dodnes však sleduje dianie medzi moslimami a pred pár dňami vyhlásil, že „nenávistná náboženská rétorika je najnebezpečnejšia zbraň v dnešnom svete“.
NOVINÁR, ČO SA UKRÝVAL
Len dvadsaťsedemročný novinár sa rozhodol napísať o fungovaní súčasnej neapolskej mafie a o tom, aké dôsledky to má na fungovanie v domácom i medzinárodnom priemysle, v obchode i vo verejnom živote. Okrem portrétov hlavných aktérov opisoval aj brutálne praktiky. Kvôli slávnej „camorre“ Roberto Saviano pracoval v nelegálnej čínskej textilnej dielni, ako stavbár i čašník a mohol tak priniesť mnoho konkrétností. Vyšla kniha Gomora. Dlho to neostalo bez ohlasu. V roku 2006, po vydaní knihy, mu na ceste do Neapola oznámili, že šéf mafiánskej skupiny si želá jeho smrť. Odvtedy sa ukrýval a žil s desiatimi osobnými strážcami. Rovnako ako aj jeho rodina a blízki osem rokov. Nútený vyjsť bol vtedy, keď sa z jeho knihy stal film ocenený v Cannes a chystá sa seriál, ktorý by sa mal vysielať v 50 krajinách sveta. V Taliansku je hrdina. Odvtedy napísal niekoľko kníh, ale sám o sebe hovorí: „Cítim sa ako dostrieľaný zvnútra, dnes by som bol oveľa opatrnejší.“ Otvorene priznáva, že mu kniha urobila život oveľa ťažším. Vo svojej poslednej knihe o globálnom obchode s kokaínom s názvom Zero, Zero, Zero, ktorá vyšla minulý rok, píše: „Keď sa pozeráte do priepasti, nakoniec sa skôr či neskôr stanete monštrom. Ja som sa ním stal, analyzovaním a študovaním organizovaného zločinu z každého uhla.“
Väznení Slováci
Laco Novomeský
„Dobré je niekedy navštíviť minulosť, čo tvár má mŕtvu a nemú, a pri tej mŕtvote riecť si: i to bola, to bola krása,“ napísal vo svojej básni Nedeľa slovenský spisovateľ Laco Novomeský. Možno by tak hodnotil i svoj život. Mladý Novomeský najskôr študoval v Budapešti a neskôr v Senici a v Modre. Začal pôsobiť aj ako učiteľ, ale ťahala ho politika. Už ako dvadsaťjedenročný vstúpil do komunistickej strany, kde začal kariéru a pôsobil v niektorých periodikách. Spisovateľ František Vnuk vo svojej knihe spomína, že Novomeský mal neskôr veľmi blízko k Alexandrovi Machovi. Po vojne bol na zjazde strany v roku 1950 obvinený z tzv. buržoázneho nacionalizmu a v roku 1951 zatknutý. V roku 1954 bol odsúdený na 10 rokov väzenia. A vtedy už nemohol ani publikovať. V roku 1956 bol prepustený. Uverejnenie jeho básní v Slovenských pohľadoch bolo prvým znakom „odmäku“.
Ivan Stodola
Rodený Liptovčan už počas prvej svetovej vojny pôsobil ako vojenský lekár a pred druhou svetovou vojnou pracoval na ministerstve, angažoval sa v mnohých projektoch. Najväčší počet diel napísal do roku 1951, kedy bol komunistickým režimom protiprávne zatknutý. Rok ho kruto vyšetrovali a potom bol odsúdený na osem rokov za údajnú sabotáž. Vo vykonštruovanom procese prišiel on aj jeho rodina o majetok. Podmienečne ho prepustili po dvoch rokoch, ktoré strávil v mnohých väzniciach v Čechách i na Slovensku. O týchto spomienkach napísal na konci 60. rokov autobiografickú knihu Smutné časy, smutný dom. Odvtedy žil až do smrti ako dôchodca. A autor kníh ako Bačova žena či Jožko Púčik a jeho kariéra mal ešte aj po šesťdesiatke rád zdravý pohyb.