Víťazný február – kedysi oslavovaný, dnes preklínaný. Otvoril nielen cestu komunizmu, ale dovŕšil aj proces, ktorý začal Benešovými dektrétmi a (ne)skončil JRD. Pozreli sme sa na to, ako ho vnímali bežní ľudia.
Píše sa február 1948. Mesiac, ktorý neskôr socialistická propaganda (nielen) v rámci Československa bude oslavovať ako „víťazný“. Tými víťaziacimi boli komunisti, ktorí po demisii demokratických ministrov obsadili všetky posty vo vláde. Československo tak definitívne nabralo kurz Moskva a celá spoločnosť sa mala podieľať na tvorbe „svetlejších zajtrajškov“. Teda budúcnosti spravodlivej pre všetkých (rozumej najmä robotnícku triedu). Budúcnosti, kde by štát rozhodoval, čo je pre jeho obyvateľov najlepšie...
Kulak – triedny nepriateľ
„Všetko sa to udialo v jednom roku. Zobrali sme sa s manželom vo februári 1952 a už 24. júla ho zobrali od mláťačky,“ spomína ešte aj dnes s veľkým smútkom v hlase osemdesiatštyriročná Zuzana Bacigálová. Rodáčka z oravského Babína sa po svadbe presťahovala do Senca, kde jej manžel Ľudovít po druhej svetovej vojne kúpil 15 hektárov ornej pôdy. „Už 2. decembra ho súdili v Senci. Bolo okolo toho veľké haló, rozhlas to vysielal, ľudia chodili a počúvali týchto veľkých kulakov, ktorí nechceli vstúpiť do družstva. Odsúdili ho na sedem rokov a 50-tisíc pokuty, plus zákaz pobytu v Senci aj v celom okrese.“ Kulakmi totiž nazývali roľníkov, ktorí mali viac ako 15 hektárov pôdy. A, podľa vzoru sovietskeho Ruska, si aj československí čelní predstavitelia zaumienili, že ako sociálna trieda musia zmiznúť. Navyše, ak ich majetky môžu poslúžiť ľudu.
Jáchymov a nútené práce
Príbeh Bacigálovcov je takmer učebnicový. Nielenže im zhabali pôdu a všetok majetok (vrátane domu, poľnohospodárskych zásob a podobne). Ľudovít Bacigál navyše prešiel väzením postupne v Leopoldove, Ilave a na Pankráci. No väčšinu z trestu prežil v uránových baniach v Jáchymove. Zuzana Bacigálová sa nemohla zamestnať. V mlyne, kde sa jej to napokon podarilo, bola len tri mesiace, pretože ako nespoľahlivá osoba dostala výpoveď. Už o dva dni prišli pre ňu veľkým autom a ako 22-ročnú ju odviezli nevedno kam. „Bolo to strašné. Zobrali ma na štátny pozemok, niekam do Čáslavi, mala som tam izbu, myši mi tam behali, nemala som čím kúriť.“ Pracovala, ale nedostávala peniaze, len naturálie. Múku vymieňala so známymi za vajíčka či iné potraviny. „Od manžela som mala len pár korún, raz za pol roka som za ním mohla ísť, už na to nechcem ani myslieť,“ uzatvára rozprávanie. Až po troch rokoch sa jej podarilo vrátiť sa na Slovensko a dočkala sa aj manžela. Prešlo však viac ako 30 rokov, kým sa dočkali rehabilitácie.
8. október 1955. Agronóm Jozef Stanek (vpravo) oboznamuje traktoristov s generálnym
plánom v novozaloženom JRD v Rosine. Snímka: TASR/František Kocian
Od kolaborantov k znárodneniu
Bacigálovci, ako aj ďalší, ktorých príbehy v rámci projektu Oral history zhromažďuje Ústav pamäti národa, sa stali obeťami kolektivizácie. Aby sme sa však dostali k násilnému spájaniu súkromných polí a majetkov do jednotných roľníckych družstiev, musíme dopovedať aj predohru tohto príbehu. Tá sa začala ešte na konci 2. svetovej vojny. Československo roztrhnuté nacistickým Nemeckom na Protektorát Čechy a Morava a bábkový slovenský štát, sa nadychuje do novej republiky. 4. apríla 1945 sa v Košiciach formujú zárodky novej vlády. „Súčasťou Košického vládneho programu boli tézy v tom zmysle, že majetok ,Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov‘ (s výnimkou nemeckých a maďarských antifašistov) sa bezodkladne postaví pod národnú správu,“ vysvetľuje historik Miroslav Londák. Na skonfiškovanej pôde nepriateľov a zradcov sa mala podľa dokumentu uskutočniť pozemková reforma a „celý peňažný a úverový systém, kľúčové podniky priemyselné, poisťovníctvo, prírodné a energetické zdroje sa postavia pod všeobecné štátne vedenie“.
Pritom zabratie majetku Nemcov a Maďarov malo podľa Londáka v danej dobe širokú podporu verejnosti. „Môžeme spomenúť napríklad mohutnú manifestáciu v Prahe 1. júla 1945 pod názvom ,Odčiňujeme Bielu horu‘. Inými slovami – pripravovala sa pôda pre znárodnenie.“ Na jar a dokonca ešte ani v lete 1945 však málokto tušil, akú silu naberie.
Závidel by nám aj Lenin
Prvým spúšťačom boli dnes toľkokrát omieľané Benešove dekréty, ktoré staronový prezident republiky podpísal v dňoch 24. – 28. októbra. Hoci o miere zoštátnenia sa vo vláde diskutovalo, Edvard Beneš využil právomoci, ktoré mu zostali ešte z nepokojného vojnového obdobia. Dekréty podpísal bez toho, aby ich schválil parlament. Chcel údajne zabrániť možnej politickej kríze, ktorá by znovuvytvorený štát oslabila. Výsledok však predstihol všetky diskusie. „Znárodnenie v takom rozsahu, v akom sa udialo vo vtedajšom Československu, nemalo obdobu od čias VOSR (Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie v roku 1917 v Rusku, pozn. red.),“ uvádza Miroslav Londák. „Znárodnili sa celé priemyselné odvetvia (bane, energetický a železiarsky priemysel, zbrojovky, cementárne, peňažníctvo), inde bol kritériom počet zamestnancov – celkovo vyše 3 340 priemyselných podnikov, v ktorých pracovalo vyše 61 % osôb činných v priemysle.“ Táto prvá veľká vlna však nemala byť posledná. Už o tri roky neskôr sa k moci dostali komunisti a znárodnenie takpovediac rozmenili na drobné – súkromné podnikanie malo prestať existovať a všetko vrátane pôdy malo „patriť všetkým“.
JRD? Vstúpime „dobrovoľne“
Najbolestnejšie sa znárodnenie dotklo práve roľníkov, ktorým kolektivizácia zobrala pôdu, kde neraz pracovali celé generácie. Zaberanie políčok do JRD niekde prebiehalo pokojne. No oveľa častejšie malo od dobrovoľnosti ďaleko. Takto naň spomína kronikár obce Slovenská Ves pri Kežmarku Eduard Barlok: „Jedno poobedie zobrali občanov do pristaveného autobusu na exkurziu JRD v Kežmarku. Autobus zastavil pred budovou ONV, kde ich pozvali do zasadačky, v ktorej sa začalo presviedčanie. Keď videli, že nezabralo, tak ich nechali a išli preč. Občania čakali ďalej, tento spôsob sa im zdal podozrivý, myšlienky sa striedali, dosahovali astronomickú rýchlosť, začala sa voľná debata, výmena názorov... Tento nútený oddych trval do tretej hodiny ráno, keď vstúpil šofér autobusu a povedali, že ich odvezie domov. Ženy ich s plačom očakávali...“ Za týchto podmienok vznikalo v obci JRD. Okrem psychického zastrašovania však štátne orgány neváhali použiť aj fyzické násilie či väzenie. Koniec tohto príbehu priniesol až november 1989.