Generálny tajomník NATO Jaap de Hoop Scheffer (uprostred) víta zástupcov nových členských štátov NATO 2. apríla 2004 na tlačovej konferencii v sídle NATO v Bruseli. Ministri zahraničných vecí nových členských krajín Severoatlantickej aliancie (zľava): Solomon Passy z Bulharska, Antanas Valionis z Litvy, Dimitrij Rupel zo Slovinska, Kristiina Ojulandová z Estónska, Mircea Dan Geoana z Rumunska, Rihards Piks z Lotyšska a Eduard Kukan zo Slovenska. Snímka: AP Photo/Geert Vanden Wijngaert
Po rokovaniach som nemohol spávať. Od zlosti
Rastislav Káčer. Dnes pôsobí ako veľvyslanec v Budapešti. V roku 1994 bol vyslaný ako styčný diplomat do Bruselu a stál pri oboch našich pokusoch o vstup do NATO. Úspešnom i neúspešnom.
„Som presvedčený, že vtedajšia Mečiarova vláda nemala žiadny úprimný záujem o vstup, bola pod silným politickým a spravodajským vplyvom Ruska.“ Takto hodnotí prvý – a neúspešný – pokus Slovenska o začlenenie do Severoatlantickej aliancie Rastislav Káčer (dnes veľvyslanec v Maďarsku), ktorý sa k téme NATO a bezpečnosti dostal po nástupe na ministerstvo zahraničných vecí v roku 1992. To ho tiež v máji 1994 vyslalo ako styčného diplomata do Bruselu, a tým pádom bol prvý, kto fyzicky, každodenne „sedel“ v NATO ako zástupca Slovenska a do januára 1998 bol pri každom rokovaní za Slovensko.
Naše líderstvo zabila noc dlhých nožov
Na začiatku roku 1994 sme podľa jeho slov patrili k najaktívnejším kandidátom na vstup a spolu s Litvou sme mali ako prví otvorenú styčnú kanceláriu. Patrili sme k lídrom a všetko nasvedčovalo tomu, že dosiahneme členstvo spolu s Českom, Maďarskom a Poľskom.
V roku 1994 však v predčasných voľbách zvíťazilo HZDS, udiala sa neslávne známa „noc dlhých nožov“, počas ktorej boli protiústavne odvolaní dvaja poslanci, a naša pozícia sa začala pomaly oslabovať. „Po referende v roku 1997 a únose Michala Kováča ml. bolo evidentné, že nebudeme pozvaní,“ spomína Káčer, ktorý už niekoľko rokov pôsobí ako veľvyslanec.
Vláda v tom čase podľa jeho slov nechcela otvorene deklarovať, že o vstup vlastne nemáme záujem, ale v realite robila všetko pre to, aby sme nemohli byť pozvaní. „Možno si však mysleli – a mnohí to v súkromných rozhovoroch aj hovorili – že nás NATO pozve aj tak, lebo nás potrebuje geograficky,“ hodnotí vtedajší postoj Slovenska a dodáva, že ho „vtedy naša politika strašne frustrovala, rovnako ako strategická hlúposť a neschopnosť, ktorú sme predvádzali na mnohých rokovaniach. Boli noci, keď som po rokovaniach našich delegácií v Bruseli nemohol od jedu a zúfalstva ani spávať.“
V Bratislave podľa neho nechceli pochopiť, že do NATO nás nikto nebude ťahať za ruku, nieto nás ešte prosiť, aby sme vstúpili. „A už vôbec nám neprepáčia naše hrubé a nedemokratické správanie. Na to sme boli – a sme – príliš bezvýznamní. Členstvo je dôležité pre nás, a nie pre NATO, je to pre nás predsa dôležitá otázka nášho národného prežitia a suverenity.“
Deň D. A frustrácia
Pred summitom v Bruseli v roku 1997, kde sa malo rozhodnúť o rozširovaní NATO, napísal Káčer podrobnejšiu utajenú analýzu o tom, že nás nepozvú, a načrtol aj dôvody. A mal z toho len problémy, hoci jeho šéf, veľvyslanec Ján Lišuch, sa ho vraj férovo zastal.
Na jeho slová však došlo: a nijako ho jeho predvídavosť nepotešila. „Keď nastal deň, že do NATO prišli podpísať protokol o pristúpení traja ministri Česka, Maďarska a Poľska, bol to strašný pocit, moja robota bola neúnosne frustrujúca. Vtedajší politický riaditeľ Juraj Migaš mi našťastie vyhovel a dal mi ponuku na skorší návrat z Bruselu,“ spomína.
Od jari 1997 sme podľa jeho slov boli takmer dva roky na „zahraničnopolitickom dne“. Keby sme sa neboli z neho zmobilizovali voľbami 1998, malo by to podľa neho fatálne následky: ekonomické, politické aj strategické. „Myslím si, že Zbigniew Brzezinski (poľsko-americký politológ, považuje sa za sivú eminenciu americkej zahraničnej politiky – pozn. red.) nepreháňal, keď v roku 1997 opísal Mečiarovi, že ak Slovensko bude pokračovať vo svojich chybách a nastúpenej trajektórii, neprežijeme ako štát v tej podobe, v akej sme vznikli v roku 1993. Našťastie sa naša budúcnosť pohla iným smerom.“
Aj Slovensko v NATO počuť. Zreteľne
Jaroslav Naď. Bývalý vedúci sekcie obrany stáleho zastúpenia SR v NATO, dnes pôsobí v Inštitúte pre stredoeurópsku politiku.
O obrannú a bezpečnostnú oblasť sa Jaroslav Naď zaujímal už ako študent Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov na UMB v Banskej Bystrici. „Bolo to na prelome tisícročí, keď sme po období mečiarizmu potrebovali opäť nastaviť správny prointegračný smer,“ spomína. Ako študent pôsobil neskôr v mimovládnych organizáciách Euroatlantické centrum a neskôr v Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku. Keď teda po škole dostal ponuku z ministerstva obrany, nezaváhal.
NATO v priamom prenose
Bolo to práve v čase, keď Slovensko vstúpilo do NATO, naše prvé kroky preto mohol sledovať takpovediac v priamom prenose. „Bolo to mimoriadne zaujímavé obdobie. Tvorili sa nové strategické dokumenty, nové štruktúry, prichádzali noví ľudia. Všetko sme sa učili za pochodu. Napriek výbornej práci, ktorú odviedol minister Jozef Stank so svojím tímom, určite nebolo všetko hladké a jednoduché.“ Najväčšie problémy podľa neho boli práve v kvalite personálu. Veľa ľudí totiž nedostalo bezpečnostné previerky a museli odísť, čím vznikla generačná medzera. „Jazyková vybavenosť bola minimálna. U mnohých bolo ešte aj po vstupe do NATO cítiť nostalgiu za Varšavskou zmluvou. Bolo to veľmi poučné a zaujímavé obdobie.“
Postupne sa v rámci ministerstva obrany dostal na špicu vo vzťahu k NATO. Ako vedúci sekcie obrany stáleho zastúpenia SR v NATO bol najvyšším predstaviteľom MO SR nielen v aliancii, ale vlastne aj pri EÚ, keďže táto pozícia je zdvojená. Zároveň bol poradcom veľvyslanca pri NATO a veľvyslanca pri EÚ pre obranné otázky. Jeho tím zložený zo 16 členov zahŕňal odborníkov na obrannú politiku a plánovanie, vyzbrojovanie, budovanie obrannej infraštruktúry, obranný rozpočet, spravodajstvo či ochranu utajovaných skutočností. „Bola to zaujímavá a som presvedčený, že aj dôležitá práca. O to viac mi je ľúto, že táto pozícia je po mojom odchode už päť mesiacov neobsadená, čo cítiť dovnútra aj navonok,“ uvažuje.
Vojaci plus, financie mínus
Videl tak naplno naše silné stránky aj slabiny. „Dlhodobo majú vysoký kredit naši vojaci vysielaní do misií v rámci NATO. Sú považovaní za zodpovedných a kvalitne vycvičených, a naozaj musíme byť na nich hrdí.“ Rezervy, naopak, vidí najmä vo financovaní, keďže patríme k členským krajinám, ktoré zo svojho rozpočtu vynakladajú na obranu najmenej. „Vyhovárame sa na krízu, ale fakty sú jasné. V období, keď za ostatných päť rokov vzrástol HDP cca o desať percent, obranný rozpočet sa znížil o 27 percent. To je jasný dôkaz nezáujmu o obranu. My nie že nevykladáme na obranu dve percentá HDP, čo je známou požiadavkou NATO a takí Poliaci či Estónci s tým nemajú problém, my neustále klesáme. Z toho plynú prirodzené problémy vnútri rezortu, keď je nedostatok zdrojov zjavný,“ dôvodí Jaroslav Naď.
Ďalšou otázkou je, nakoľko si môže Slovensko ako malý štát v rámci NATO takpovediac „dupnúť“. „Závisí to od konkrétnej situácie. Musíme byť realisti. Bol som svedkom situácie, keď sa mocnosti dohodli a bolo po diskusii. No tým, že všetky rozhodnutia v NATO sa prijímajú konsenzuálne, boli aj situácie, keď niektorá menšia krajina blokovala ako jediná dohodu všetkých,“ vysvetľuje. A pripomína tiež, že nezriedka bol aj hlas Slovenska veľmi dôležitý. „Po príchode veľvyslanca Tomáša Valáška ako stáleho predstaviteľa SR pri NATO sme sa viackrát stali dokonca lídrom rôznych diskusií. Napríklad o rozširovaní.“
Kvalita odchádza
Dnes Jaroslav Naď pôsobí v mimovládnom Inštitúte pre stredoeurópsku politiku (CEPI). Čo ho presvedčilo odísť z pozícií? „Človek potrebuje zmenu. V istom momente som pochopil, že je čas odísť. Rovnaký pocit majú v posledných mesiacoch či týždňoch viacerí moji bývalí kolegovia. Žiaľ, štátna správa prichádza pred predsedníctvom Slovenska v Európskej únii o množstvo vzdelaných, skúsených a kvalitných ľudí. Môžeme sa pýtať, prečo sa to deje...“
Napriek tomu je presvedčený, že náš vstup do NATO bol správny. „Niet najmenších pochýb. Okrem nenahraditeľných bezpečnostných záruk nám dalo tiež výraznejšie medzinárodnopolitické postavenie. Silnejší hlas a možnosť byť adekvátne informovaní o aktuálnom vývoji vo svete.“ A ak sa pýtate, čo konkrétne z tejto pomoci môžeme vidieť alebo cítiť všetci? „Nielenže nám členstvo zvýšilo prílev priamych zahraničných investícií, ale samotné NATO prostredníctvom svojich fondov podporuje množstvo projektov na Slovensku. Vedeli ste napríklad, že NATO financovalo opravu letiska na Sliači, ktoré sa využíva aj na civilné účely?“
Cesta Slovenska do NATO
1. január 1993 – Vznik samostatnej Slovenskej republiky a náš vstup do Severoatlantickej rady pre spoluprácu (fórum pre vzájomné politické konzultácie členov NATO a bývalých krajín Varšavskej zmluvy).
4. november 1993 – Prezident Michal Kováč v Bruseli rokoval s vtedajším generálnym tajomníkom aliancie Manfredom Wörnerom. Aliancia privítala záujem Slovenska o členstvo v NATO a vyjadrila mu podporu.
9. február 1994 – Premiér Vladimír Mečiar v bruselskom sídle NATO podpísal rámcový politický dokument o našom pristúpení k projektu Partnerstvo za mier (program praktickej bilaterálnej spolupráce medzi jednotlivými partnerskými krajinami a NATO).
10. január – Mečiarova vláda prijala programové vyhlásenie, v ktorom uvádza, že „základný smer bezpečnostnej orientácie Slovenskej republiky predstavuje úsilie o získanie členstva v Severoatlantickej aliancii“.
September 1995 – Aliancia vydala štúdiu, podľa ktorej musia krajiny uchádzajúce sa o členstvo dokázať, že sú fungujúcimi demokraciami založenými na trhovej ekonomike, rešpektujú práva menšín v súlade s princípmi OBSE, majú vyriešené problémové susedské vzťahy, zaviazali sa riešiť spory mierovou cestou, majú schopnosť a ochotu vojensky prispieť k bezpečnosti aliancie a dosiahnuť interoperabilitu s ozbrojenými silami ostatných členov a zaviažu sa na demokratické vzťahy medzi civilným a vojenským sektorom a tomu zodpovedajúcu inštitucionálnu štruktúru.
24. máj 1997 – Uskutočnilo sa referendum o vstupe Slovenskej republiky do NATO, ktoré bolo neplatné.
8. – 9. júl 1997 – Summit NATO v Madride rozhodol, že na konzultácie o rozširovaní aliancie budú v prvej vlne prizvané len krajiny Poľsko, Maďarsko a Česká republika.
8. december 1998 – Minister zahraničných vecí Eduard Kukan sa zúčastnil na pravidelnom zasadnutí Euroatlantickej partnerskej rady na úrovni ministrov zahraničných vecí v Bruseli. Šéfka americkej diplomacie Madeleine Albrightová na stretnutí s ním konštatovala, že sme jeden z najlepšie pripravených kandidátov na vstup.
23. – 25. apríl 1999 – Na washingtonskom summite bolo Slovensko zaradené na zoznam kandidátskych krajín na členstvo v NATO. Na summite bol zároveň vytvorený a prijatý Akčný plán členstva pre lepšiu prípravu kandidátskych krajín.
9. jún 1999 – Slovenská vláda schválila Národný program prípravy Slovenska na členstvo v NATO.
21. september 2000 – 23 koaličných a opozičných poslancov slovenského parlamentu vytvorilo Poslaneckú skupinu pre rýchlu integráciu Slovenska do NATO. Vytvorenie skupiny naprieč politickým spektrom ukázalo, že na pôde parlamentu sa podarilo dosiahnuť konsenzus o otázkach zahraničnej a bezpečnostnej politiky u nás.
November 2000 – Generálny tajomník NATO George Robertson ocenil pri stretnutí so slovenským premiérom Mikulášom Dzurindom v Bruseli pokrok, ktorý Slovensko dosiahlo pri príprave na členstvo v NATO.
Marec 2001 – Národná rada prijala novú bezpečnostnú stratégiu, ktorá počíta so vstupom krajiny do NATO. Hlasovala za ňu drvivá väčšina poslancov parlamentu.
10. – 12. marec 2001 – V Bratislave sa konala konferencia Nové európske demokracie: vodcovstvo a zodpovednosť, na ktorej sa zúčastnili predstavitelia tzv. Vilniuskej desiatky (Albánsko, Bulharsko, Chorvátsko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Macedónsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko).
21. – 22. november 2002 – Slovensko dostalo na pražskom summite aliancie spolu s ďalšími šiestimi krajinami pozvánku na prístupové rokovania o vstupe, na ktorých malo dokázať svoju pripravenosť stať sa spoľahlivým a zodpovedným členom aliancie.
9. – 16. december 2002 – Prístupové rozhovory o vstupe SR do NATO.
26. marec 2003 – Predstavitelia členských krajín podpísali v Bruseli za účasti predstaviteľov pozvaných krajín sedem protokolov o pristúpení k Severoatlantickej zmluve. Začala sa ratifikácia protokolov v členských krajinách. Deň nato vláda SR na mimoriadnej schôdzi jednomyseľne schválila pristúpenie SR k Severoatlantickej zmluve.
10. – 15. apríl 2003 – Národná rada schválila pristúpenie Slovenska k aliancii. O päť dní neskôr podpísal prístupovú listinu k Severoatlantickej zmluve slovenský prezident Rudolf Schuster.
29. marec 2004 – Odovzdanie prístupových protokolov pozvaných krajín depozitárovi Washingtonskej zmluvy (vláde USA) vo Washingtone, ktoré pre Slovensko znamenalo formálne nadobudnutie členstva v NATO.
28. – 29. jún 2004 – Slovensko sa prvýkrát zúčastnilo na Istanbulskom summite NATO ako členská krajina aliancie.
Zdroj: Ministerstvo zahraničných vecí SR
Prečítajte si aj:
Američania obdivovali v Afganistane naše zbrane
Bombardovanie Srbska sa Európe vráti. Aj na Kryme
Prvá Slovenka v NATO: Prihlásila som sa cez internet
Slovenskí vojaci sú v NATO cenení. Aj pre empatiu
10 rokov v NATO: Pozrite si našu výzbroj a výdavky na obranu
Plytvanie na rezorte obrany je tragédiou
Európa míňa veľa, no nie je schopná zasiahnuť
10 rokov v NATO: Slovensko dáva na obranu príliš málo