Sedem rokov pôsobil v štruktúrach NATO, bol najvyššie postavený slovenský vojak v aliancii. Z pozície veliteľa Výcvikového centra spojeneckých síl v Poľsku sa vrátil späť na Slovensko, kde pôsobí ako zástupca náčelníka Generálneho štábu. Generálmajor Pavel Macko hodnotí našich 10 rokov v NATO.
Pri 10. výročí vstupu Slovenska do Severoatlantickej aliancie je čas bilancovať – čo nám členstvo dalo, prípadne vzalo?
Po získaní samostatnosti bol tento vstup druhým najzásadnejším krokom na dlhodobé zaistenie slovenskej štátnosti. Dáva nám záruky systému kolektívnej bezpečnosti, pretože v aliancii stále platí zásada „jeden za všetkých, všetci za jedného“. Vstupom sme získali akceptáciu, garancie územnosti, bezpečnosti a nedotknuteľnosti hraníc, záruku pomoci od partnerov. Do takého klubu sa prijímajú členovia, ktorí sú spoľahliví, niečím môžu prispieť a členstvom sa nesnažia vyriešiť svoje vnútorné i vonkajšie problémy tým, že získajú niekoho, kto ich za nich vyrieši. Plynú z toho však, samozrejme, aj záväzky.
Nebolo by lepšie byť neutrálny?
Ale neutralitu vám musí niekto garantovať, nie je samodeklarovaná. Musíte nájsť svetových hráčov, ktorí sú ochotní pristúpiť na to, že vy si nebudete garantovať vlastnú bezpečnosť ani do nej neprispejete. Takých krajín je skutočne málo, ich neutralita je rešpektovaná, ale, samozrejme, je to aj veľmi drahé. Bol to teda určite pre nás zásadný krok.
Ako by ste to vysvetlili bežnému človeku, ktorý môže mať o našom členstve ešte pochybnosti, pretože „z toho aj tak nič nemáme a u nás sa aj tak nebojuje“?
Mať vlastné ozbrojené sily a partnerské ozbrojené sily na ochranu, to je ako poistka na auto, dom, majetok a pod. Máte dom, poistíte si ho, pretože ak príde aj niečo neočakávané, potrebujete niekoho ďalšieho, kto by sa spolupodieľal, teda súbor poistencov. Ozbrojené sily sú takouto poistkou. Okrem ekonomiky a politiky nemáme tvrdší nástroj na vlastnú ochranu a bránenie sa. A tým, že máte „zuby“, odradzujete aj potenciálneho protivníka, vyberie si ľahšiu korisť. Medzinárodná situácia je stabilná, ale vidíte, ako veľmi rýchlo sa to môže zvrtnúť. Je neskoro dávať si poistku, keď vám horí dom alebo sú záplavy.
Otázkou je, aká vysoká je cena tej poistky.
Áno, ak váš dom je chatrč, ani poistka nebude vysoká, no ak máte nový, moderný dom a chcete, aby fungoval aj ďalej, musíte si uzavrieť poistku, aby ste ho vedeli rýchlo opraviť. Cena musí byť primeraná, je však stále nižšia, ako keby ste sa museli brániť vlastnými ozbrojenými silami. Naše členstvo je aj rozumná investícia do vlastnej bezpečnosti, združuje vlastné zdroje aj zdroje spojencov.
Sme v NATO desať rokov, ale stále jedna z najmenších krajín. Ako sa na nás aliancia pozerá?
Slúžil som sedem rokov v štruktúrach aliancie na vysokých pozíciách, nemal som pocit, že by sa na nás pozerali inak kvôli našej rozlohe. V aliancii je výhodou, že hlas každej jednej krajiny je rovnaký, každý si je rovný. Je to jedna z mála inštitúcií, kde máte pomerne veľké slovo, aj keď nemáte veľkú kapacitu, cení sa odhodlanie, vierohodnosť snahy prispieť. Ale, samozrejme, ako nový člen sme si museli získať dôveru, každý jeden človek je testovaný, no len čo ukážete, že viete, a to sa nám podarilo, máte dôveru. Máme aj napríklad viacero možných kandidátov na samotného tajomníka OSN.
Snímka: HN/Pavol Funtál
Čo teda považujete za najväčší úspech našej krajiny z hľadiska vojenského či diplomatického?
Získavanie vysokého kreditu, od poctivosti jednoduchého vojaka, ktorý nasadzuje život, až po riadiacich funkcionárov. Tým, že sme malí, máme prehľad o našom personálne a môžeme si vyberať, keď nasadzujete veľké množstvo, vždy je tam fluktuácia kvality. Ale platí, že či už je to vojak, generál alebo diplomat, nie je tam za seba, ale za svoju krajinu.
Kritika však k nám často smeruje pre nedostatočné vybavenie či financie a podobne. Aké je podľa vás riešenie do budúcnosti?
Začali sme proces optimalizácie, keď sa pozriete na naše špeciálne sily alebo podobne, sú minimálne porovnateľné so spojencami. To, kde zaostávame, sú hlavné druhy bojovej techniky, výzbroje, tam zásadná masová modernizácia nenastala. Ale naši sú zasa špičkovo vycvičení. Kritika bude vždy, je oprávnená, pretože máme obmedzený rozpočtový rámec. Okrem racionalizácie a zefektívnenia teda však budú musieť byť naliate peniaze vo väčšom objeme, je to o tom, akú veľkú poistku je spoločnosť ochotná zaplatiť – voči iným oblastiam. Je to politické rozhodnutie.
Ešte v minulom roku ste v poľskom Bydhošti školili dôstojníkov pre operácie v Afganistane, s čím ste tam prichádzali?
Bola to veľmi dôležitá pozícia pre krajinu. NATO má osem veliteľstiev a len päť krajín má možnosť veliť v rámci aliancie, my sme boli jedna z nich. A Bydhošť je jedno z dvoch výcvikových centier, zameriava sa na vyššie štáby a na veliteľov. Prísť tam znamená školiť vysokých funkcionárov a ich štáby z celej aliancie. Musíte mať dobrý národný tím, musíte mať víziu – pre mňa bola výhoda, že už predtým som pôsobil na generálskej, veliteľskej i štábnej pozícii. A musíte rozumieť profesii, musíte vedieť, na aké úlohy ich cvičíte. Človek z malej krajiny, ktorá sa musela integrovať a hľadať kompromisy, má na takejto pozícii aj výhodu. Prídu k nám ako skupina jednotlivcov a odchádzať museli ako silný tím. Pretože ľudia v operáciách zomierajú v dôsledku činnosti ozbrojených skupín, ktoré sa snažia zvrhnúť režim, ale môžu aj v dôsledku vašej činnosti, zodpovednosť je veľmi vysoká.
Kedy sa vám naozaj v nejakej operácii rozbúšilo srdce?
Bol som napríklad vyslaný ako vedúci rekognoskačného tímu zistiť v Afganistane, čo sa od nás požaduje, na čo teda máme cvičiť ľudí. Presúvali sme sa z letiska v Kábule cez mesto, je potrebná pomerne agresívna jazda, a hneď zistíte, že ste inde, kdekoľvek sa môže stať čokoľvek. Neskôr sa už naučíte pozorovať, monitorovať okolie, ale keď nemáte skúsenosť, paralyzuje vás to. Keď sa rozhodnete príliš neskoro, môžu vaši kolegovia zahynúť, keď príliš skoro, môžete ublížiť aj nevinnému civilistovi.
Nakoľko je dôležité prispôsobovať sa životu a ľuďom v danej krajine?
Nie je to o tom metamorfózovať sa do nich, konvertovať na islam alebo prestať jesť bravčové, ale je to o rešpekte. Oni sú tam doma, my sme cudzí element, treba ich rešpektovať, vtedy si získate aj ich rešpekt. A napríklad naši spojeneckí americkí vojaci mi povedali, že naši vojaci majú vysokú mieru empatie, tým si získali rešpekt a nemali sme vnútorné konflikty.
Ako vidíte ďalšie roky aliancie?
NATO má svoju dlhodobú víziu a stratégiu, ktorá je správna, ale dôležitý je aj krízový manažment, hasiť požiar tam, kde vzniká a nečakať na nekontrolovaný požiar, a do tretice aj partnerstvo. Je ešte predčasné hovoriť, či aktuálna situácia na Ukrajine a kroky Ruska sú len epizóda, alebo symptóm, ktorý charakterizuje dlhodobú zmenu strategického prostredia. Od konca vojny je to prvá otvorená anexia, porovnávaná s Kosovom, ale tu je iný princíp. Pre nás bude dôležité sledovať vývoj ďalej, ak by to znamenalo zmenu strategického prostredia, alebo ak nám hrozilo aj priame vojenské ohrozenie, NATO musí prehodnotiť praktické kroky a mieru rizika. Teraz je predčasné vyvodzovať strategické závery.
Kto je Pavel Macko
Narodil sa 5. októbra 1964 v Kaplici. Do prvej generálskej hodnosti, brigádny generál, bol vymenovaný 30. júna 2004, v tom čase bol vo funkcii veliteľa logistiky Síl výcviku a podpory. V roku 2010 pôsobil ako riadiaci vojenského cvičenia Spoločný cieľ. Do hodnosti generálmajora ho prezident vymenoval 15. apríla 2011. Od mája 2011 bol 32 mesiacov veliteľom Výcvikového centra spojeneckých síl NATO v Bydhošti. Bol tak najvyššie postaveným Slovákom v štruktúrach aliancie, predtým pôsobil okrem iného v štruktúrach NATO v Heidelbergu a Afganistane, dnes je druhým zástupcom náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenska.
Prečítajte si aj:
Po rokovaniach do NATO som nemohol spávať. Od zlosti
Bombardovanie Srbska sa Európe vráti. Aj na Kryme
Prvá Slovenka v NATO: Prihlásila som sa cez internet
Američania obdivovali v Afganistane naše zbrane
10 rokov v NATO: Pozrite si našu výzbroj a výdavky na obranu
Plytvanie na rezorte obrany je tragédiou
Európa míňa veľa, no nie je schopná zasiahnuť
10 rokov v NATO: Slovensko dáva na obranu príliš málo