„Vždy som sa chcel stať policajtom,“ prekvapí na úvod rozprávania dnes už kapitán Martin Farkaš, známy najmä preto, že ako jediný prežil leteckú haváriu lietadla smerujúceho z operácie v Kosove. To však platilo na základnej a strednej škole, už na vysokej škole sa uberal vojenským smerom a vyštudoval ekonomiku armády. „Je niečo iné byť doma a cvičiť, ako keď už som v operácii, kde som si mohol na vlastnej koži vyskúšať to, čo som si nacvičil,“ rozpráva dnes Farkaš.
Veterány v zbroji
Prvýkrát šiel na operáciu do Kosova, kde v rokoch 2005 – 2006 strávil deväť mesiacov a pracoval ako náčelník finančnej služby. Opísať typický deň na základni je podľa neho nemožné. „Nedá sa povedať, ako prebiehal jeden náš deň, každý deň bol iný a keďže som tam bol deväť mesiacov, bolo by to na dlhé rozprávanie.“ V čase jeho pôsobenia sme boli ešte relatívne novou krajinou v NATO a tiež jednou z najmenších, nikdy však podľa jeho slov nepociťoval, že by sa niekto nad nich vyvyšoval.
To, čo si okrem skúseností odnáša, sú najmä dobré vzťahy s vojakmi, ktoré tam za ten čas vznikli. „V Kosove som bol polovicu jednej rotácie a jednu celú rotáciu, veľmi dobrá spolupráca bola najmä s Čechmi, s ktorými sme mali spoločnú základňu. Išli sme tam ako 6. československý prápor a potom sme sa osamostatnili na siedmy slovenský kontingent, vždy sme sa však vedeli dohodnúť, keď niečo bolo treba. Dodnes si píšeme,“ pochvaľuje si Farkaš.
Dobré skúsenosti mal aj s vojakmi z iných krajín, či už to boli Maďari, Fíni, Briti alebo Francúzi. „Keď sme boli aj inde v kempe alebo som šiel po faktúry, všetci boli veľmi ústretoví, pracovalo sa tam niekedy lepšie ako doma,“ hodnotí. Samozrejme, bolo treba nacvičiť uši, keďže každý z nich hovoril inou angličtinou, ale vojak si podľa neho v prvom rade všíma, ako sú vyzbrojené ostatné armády. „Keď som odchádzal zo svojej druhej misie, v Afganistane, veliteľ základne, ktorý nám dával medaily, zbadal v autoparku naše vozidlo PV3S a veľmi túžil si v ňom zašoférovať a odfotiť sa s ním. A napríklad Američania obdivovali aj naše zbrane, samopaly vz. 58, ktoré vyzerajú ako kalašnikov a chceli si z nich zastrieľať. Páčilo sa im, že nemajú obmedzené dávky, keď sa prepnú, že majú väčšiu ranu či prieraznosť, a ja s tým súhlasím. Páčia sa mi viac ako ich M4,“ vysvetľuje Farkaš.
Spokojný doma
Obe misie sa mu porovnávajú ťažko, pretože bezpečnostná situácia v Kosove a Afganistane je diametrálne odlišná. „Pracujem na oddelení, ktoré má na starosti rozpočet v zahraničných operáciách, a každá misia je špecifická. Ale keď si tým človek neprejde, nevie presne, o čom hovorí na poradách, keď sa má rozhodovať a podobne,“ dodáva. A čo ho láka do budúcnosti? „Keď príde rozkaz, že sa mám zúčastniť na nejakej operácii, nemám nad čím rozmýšľať. Ale ak by som mal možnosť, išiel by som možno do iných krajín – momentálne máme operácie na Cypre a v Bosne a mierových pozorovateľov v Gruzínsku, Sýrii. Do žiadnej sa však teraz zatiaľ netlačím."
Prečítajte si 6-stranový špeciál v piatok v Hospodárskych novinách
k desaťročnému výročiu vstupu Slovenska do NATO:
Po rokovaniach do NATO som nemohol spávať. Od zlosti
Bombardovanie Srbska sa Európe vráti. Aj na Kryme
Prvá Slovenka v NATO: Prihlásila som sa cez internet
Slovenskí vojaci sú v NATO cenení. Aj pre empatiu
10 rokov v NATO: Pozrite si našu výzbroj a výdavky na obranu
Plytvanie na rezorte obrany je tragédiou
Európa míňa veľa, no nie je schopná zasiahnuť
10 rokov v NATO: Slovensko dáva na obranu príliš málo