Príbeh č. 1: Ladislav Karpíšek
Ladislav Karpíšek: utečenec, ktorý sa vypracoval na kandidáta na Nobelovu cenu. Snímka: archív L. Karpíška
Šťastie, náhoda a duchaprítomnosť. Aj vďaka tomu sa dobrodružná cesta Ladislava Karpíška za slobodou skončila úspešne. Osemdesiatročný vynálezca, ktorý dnes žije a pracuje v austrálskom Sydney, prežil 2. svetovú vojnu v Prahe, kam jeho otca – učiteľa – preložili z Kremnice. Samotného Ladislava počas vojny nasadili v rámci takzvaných oddielov Technische Notthilfe aj do Nemecka, kde pomáhal odstraňovať následky spojeneckého bombardovania. Keď sa vrátil a skončil strednú školu, ako talentovaného študenta ho zaradili do pražskej továrne Junkers Werke. Od júla 1944 až do konca konfliktu v nej pracoval na vývoji prúdových motorov pre lietadlá. Paradoxne, po roku 1948 sa v nemilosti režimu ocitol zo zdanlivo nevinného dôvodu. „Bol som vedúci skautského oddielu. A keďže nová garnitúra vyhlásila, že všetci vedúci skautu sú západní špióni, bol som zrazu na čiernej listine,“ spomína. Niekoľko dní pobudol vo väzení, absolvoval niekoľko výsluchov. „Vyhrážali sa, že ma odvezú na Sibír, ale nakoniec ma pustili. No sledovali ma, asi si mysleli, že ich dovediem do strediska odporu.“
Nafukovačka aj kosenie trávy... prečítajte si najbizarnejšie pokusy o útek
Kamaráti komunisti
Utiecť mu pomohla šťastná náhoda. Písal sa rok 1951 a Ladislav Karpíšek sa práve učil na skúšky na vysokej škole, keď ho navštívil pokladník z jeho skautského oddielu, že potrebuje s niečím pomôcť. V rámci oddychu mu navrhol, aby to prebrali na prechádzke. „Prešli sme asi 50 metrov, keď sa zrazu prihnalo auto. Zastalo pred naším domom, vyskočili odtiaľ štyria chlapi, vleteli do domu a išli po mňa. A ja som stál na druhej strane ulice a pozeral som sa na to.“ Bolo mu jasné, že domov sa už vrátiť nemôže. Prvé kroky smerovali naspäť na Slovensko do Kremnice, kde sa chcel ukryť v horách, kým sa situácia trochu upokojí. Dostať sa z Prahy mu pomohli dvaja známi. „Boli to zarytí komunisti, ale dali prednosť priateľstvu. Všade boli hliadky, no oni ma zobrali medzi seba, dali mi na chlopňu červenú hviezdu a keď sme prišli na stanicu, tak mi zasalutovali ako nejakému funkcionárovi,“ smeje sa.
Kremnica pomohla dvakrát
Dva mesiace sa skrýval na Skalke pri Kremnici a robil sprievodcu po horách. „Majiteľ chaty bol bývalý žiak mojej mamy,“ vysvetľuje. Potom prišla správa, aby prišiel na stanicu do Česka, kde ho bude čakať človek, ktorý mu pomôže utiecť. Plánovaná trasa: Kremnica – Bratislava – Brno – Rakúsko – Nemecko. Ladislav Karpíšek „utekal“ z Československa ešte spolu s jedným kamarátom. A o infarktové stavy nebola núdza. „Prvýkrát sme naďabili na hliadku už v rýchliku. Kamarát hovorí – musíme vyskočiť. Ja na to – ak vyskočíme, zabijeme sa,“ hovorí. Prišlo mu na um, aby skúsili namiesto dokladov ukázať študentské preukazy. Hliadka si ich, našťastie, len letmo prehliadla. V Bratislave museli čakať niekoľko hodín na vlak, no na stanici sa to len tak hemžilo kontrolami. Pomohla šťastná náhoda. „Zrazu na mňa niekto kričí: Láďa! Láďa! Bola to moja bývalá láska z Kremnice. Pozvala nás k sebe na kávu a tým nás nevedomky zachránila.“
Niekoľkohodinové čakanie na vlak museli absolvovať aj v Brne. No keďže už bol neskorý večer, potĺkanie po uliciach by bolo riskantné. „Sedíme teda v plnej čakárni, naraz sa rozletia dvere – dvaja vojaci a policajt s puškami,“ spomína na kritický moment. Začala sa prehliadka dokladov. Ak by ich skontrolovali, zatkli by ich. Ladislav Karpíšek sa rozhodol pre zúfalý čin. „Vytiahol som cigaretu, podišiel k jednému z nich a hovorím: Prepáčte, nemáte náhodou oheň? On mi zapálil, prehodili sme zopár slov a ja som sa k nim pridal a chodil s nimi, keď robili prehliadku.“ Keď prišiel rad na jeho kamaráta, Ladislav povedal, že patrí k nemu. „Môžem vám povedať, že som mal vtedy srdce, ako sa hovorí, v nohaviciach. Strašný nervák,“ smeje sa.
Zveď si svojho špeha
Nakoniec sa obom podarilo dostať do Nemecka. No ani tam neboli celkom „za vodou“. „Do tábora, kde sme dočasne boli, prišla mladá komunistka, ktorá hľadala dvoch utečencov z Prahy. Snažili sme sa jej vyhýbať, ale po niekoľkých dňoch si k nám počas obeda prisadla.“ Dali sa do reči a kým hovoril Štefan Karpíšek po slovensky, darilo sa im slečnu miasť. Keď sa však s otázkami obrátila na kamaráta – Čecha, podozrenie vzrástlo. Pred ďalším útekom ich zachránila netradičná taktika. „Večer sme si dali bojovú poradu a ja mu hovorím – no nič, musíš sa obetovať.“ „Obeta“ spočívala v tom, že kamarát sa agilnú súdružku pokúsi zviesť. „Podarilo sa, začali spolu chodiť a slečna sa doňho zaľúbila natoľko, že zo svojej pôvodnej misie rezignovala,“ hovorí Ladislav Karpíšek.
Jemu samému sa po niekoľkých mesiacoch podarilo získať vízum do Austrálie, kde dodnes žije. Na konte má vyše 1 200 patentov na rôzne vynálezy a vlani ho za výskum v oblasti tzv. čistej energie (Clean Energy) nominovali na Nobelovu cenu.
Príbeh č.2: Paul Jozefak
Čerešňa, ktorá bola v skutočnosti reďkovkou. To je v podstate všetko, čo si Paul Jozefak pamätá z nelegálneho prechodu hraníc. Mal vtedy iba päť rokov. Snímka: archív HN
„Mal som vtedy päť rokov, vôbec si na to nepamätám, ale veľa mi o tejto ceste hovorili rodičia,“ začína svoje rozprávanie tridsaťosemročný Paul Jozefak venujúci sa dnes veľmi úspešne oblasti rizikového kapitálu v nemeckom Hamburgu. Z Československa odišiel s rodičmi v roku 1980, pretože jeho otec nechcel stráviť život pod komunistickou nadvládou. Odišli na dovolenku do Juhoslávie, odkiaľ pokračovali do Ameriky. „Nevedel som o plánoch svojich rodičov, bol som príliš malý na to, aby som si uvedomoval, prečo sa to deje a aby som chápal motiváciu rodičov. Staršia sestra to už chápala viac, pre mňa to bolo dobrodružstvo,“ hovorí dnes. Spomína si však matne na jedlo z lietadla. „Pamätám si len jednu hlúposť, ako som v lietadle zjedol niečo, o čom som si myslel, že je čerešňa. Ale bola to reďkovka.“ Nerozumel jazyku, ale to trvalo len chvíľu. Vyrastal v New Jersey a rodičia im v rodine vždy vytvárali slovenské prostredie a pestovali túto kultúru. Po tom, ako dostal americký pas, sa na Slovensko, konkrétne na dedinu do Vrboviec, v lete aj vracal. A neostalo to len pri tom. „Keď som mal 16 rokov, išiel som na výmenný pobyt do Lübecku. Strávil som rok na tamojšej škole, a vtedy sa mi Nemecko tak zapáčilo, že som po návrate do Ameriky stále rozmýšľal, ako sa vrátiť do Európy.“ Stále však cítil, že to, čo sa stalo, je súčasť jeho minulosti a zaujímalo ho to. V Nemecku zostal. Dnes je riaditeľom spoločnosti Liquid Labs GmbH.
Príbeh č.3: Emil Lukovský
V auguste 1956 odišiel skoro ráno z domu na bicykli dvadsaťročný mladík Emil Lukovský. Podľa matky mal ísť zbierať liečivé rastliny na lúku. Cieľ jeho cesty bol však iný. Chcel opustiť Československo a dostať sa cez „zelenú“ hranicu do Rakúska. Tento riskantný plán sa mu napriek ozbrojeným pohraničníkom a trojstenným drôteným zátarasám podaril. Skutočne sa ocitol na rakúskom území. Nebol to však začiatok nového života v slobodnom svete... ale úvod do tragickej anabázy.
Počas prechodu cez bránu drôtenej zátarasy si ho totiž cez sklo auta všimol pohraničník, ktorý práve kontroloval doklady prechádzajúcemu šoférovi. Vyzval ho zvolaním „Stoj!“ a na výstrahu vystrieľal dávku zo samopalu.
Lukovský však nezastavil, podarilo sa mu prekonať aj ostatné drôtené prekážky a behom sa vydal k rieke Morava, ktorou hranica prechádzala. Keď sa pohraničníkovi aj po opätovnej paľbe začal Lukovský vzďaľovať, začal rýchlo konať.
Výsledkom bolo okamžité naverbovanie kolegov i režimu oddaných pomocníkov Pohraničnej stráže. Zakrátko jeden z nich spozoroval, ako mladík skáče do rieky. Zavolali na veliteľa pohraničnej roty Antona Potkányho, ktorý vydal rozkaz do „narušiteľa“ páliť. Napriek tomu, že v čase rozkazu bol Lukovský za hranicami Československa. Hoci ho zranili, podarilo sa mu vystúpiť na breh, po niekoľkých metroch však odpadol. Vyvrcholenie situácie muselo u pohraničníkov vyvolať zdesenie. Keby našli hliadkujúci príslušníci rakúskej Zollwache mŕtveho alebo zraneného Lukovského, spôsobilo by to problém na medzinárodnej úrovni. (Rakúsko bolo už v tom čase zvrchovaným štátom.) A tak poňho urýchlene vyplávali na loďke a previezli ho nazad na československé územie. Ťažko zranený Emil bol odvezený do bratislavskej nemocnice. Napriek priestrelu lebky sa mu podarilo prežiť.
A hoci nebol po ťažkom zranení podľa lekárskeho svedectva schopný ani len rozprávať a neskôr bol dlhodobo hospitalizovaný na psychiatrickej klinike, ŠtB ho začala vyšetrovať pre trestný čin pokusu opustenia republiky. Napokon sa pre ťažké zranenia s trvalými následkami vyšetrovanie zastavilo.
Mladík, ktorý takmer zahynul, však bol pre totalitný režim nepríjemným svedectvom o jeho praktikách. Jeho izolácia na psychiatrii bola pre režim vítaným riešením. Bez ohľadu na to, že jeho stav to naozaj vyžadoval.