V istom zmysle je to najväčší zázrak medicíny. Žiadna iná lekárska metóda sa nedokázala postarať o to, aby nejaká choroba doslova zmizla z povrchu zeme. Jedine očkovanie. Napriek tomu sme dnes svedkom nečakaného obratu: strach zo smrteľných chorôb vystriedal strach z vakcinácie. Čo sa to vlastne stalo?
Na začiatok stručná informácia zo štúdie, ktorá bola uverejnená lekárskom časopise Journal of Pediatrics. V roku 1940, pred začatím plošného očkovania proti čiernemu kašľu, bola táto choroba najčastejšou príčinou smrti u detí v USA. Napríklad v roku 1934 sa tu vyskytlo viac ako 250-tisíc prípadov. Po zavedení očkovania ich počet klesol na 1 010.
V roku 2010 sa epidémia zjavuje opäť: najväčšia od roku 1947. Štatistiky hlásia 9 120 prípadov a 10 úmrtí. Dôvod? Vysoké percento nezaočkovaných detí.
Obzvlášť zhubný blud
„Odpor voči očkovaniu má rovnako dlhú históriu ako očkovanie samotné,“ tvrdí Zuzana Krištúfková, predsedníčka Slovenskej epidemiologickej a vakcinologickej spoločnosti. „No, samozrejme, viac o ňom začalo byť počuť s nástupom internetu, na ktorom sa tieto konšpiračné teórie výborne šíria. Vždy v niektorej krajine dôjde k situácii, že ich šíritelia dostanú viac priestoru, chvíľu to kulminuje, potom sa objaví epidémia, dôjde, žiaľ, aj k úmrtiam a opäť sa to utíši.“
Napriek nedávnej epidémii osýpok v Berlíne, pri ktorej sa naplnili aj najhoršie scenáre, je očkovanie na Slovensku naďalej témou, ktorá rozdeľuje spoločnosť. A to napriek tomu, že žiadna epidemiologická autorita u nás význam povinnej vakcinácie nespochybňuje. „Takáto kríza tu od začiatku povinného očkovania ešte nebola,“ komentuje Krištúfková situáciu, keď vo viacerých okresoch došlo k poklesu zaočkovanosti pod 95 percent, čo je už stav blízky ohrozeniu kolektívnej imunity.
A čo je mimoriadne zaujímavé: štatistiky ukazujú, že ide aj o okresy s nadpriemerným výskytom vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Napriek tomu, že odborníci, ktorí sa venujú vyvracaniu medicínskych bludov jednoznačne tvrdia, že takzvaná antivakcinačná propaganda je jedna z najnebezpečnejších konšpiračných teórií dneška. „Infekčné ochorenia sú pomerne špecifické – chorý človek svojou chorobou ohrozuje okolie, a preto je odmietanie očkovania obzvlášť zhubným fenoménom,“ tvrdí pre HN lekár Maroš Rudnay zo združenia Lovci šarlatánov.
Rebeli s diplomom
Skutočnosť, že medzi odporcami očkovania sa vyskytuje prekvapivo veľa ľudí s vysokoškolským vzdelaním, si všíma aj Michal Křupka, člen českého klubu skeptikov Sisyfos pôsobiaci ako vysokoškolský pedagóg na Lekárskej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci. Vysoké vzdelanie však podľa neho nie je automaticky zárukou kritického myslenia či odolnosti voči názorovej manipulácii. „Často je to skôr naopak,“ tvrdí.
No predsa len – čím si toto vysoké číslo vysvetľuje? „Možno ide o dôsledok zvyku vyššie vzdelaných ľudí samostatne si vyhľadávať informácie,“ dedukuje a dodáva, že tento sklon im pri vysoko odborných témach môže byť paradoxne skôr na škodu. „Nie vždy sú totiž schopní záplavu informácií mimo svojho odboru vyhodnotiť a oddeliť overené informácie od tých skreslene interpretovaných alebo zmanipulovaných.“
Pravdaže, inak výsostne pozitívnu lásku k samoštúdiu nemožno označiť za skutočného vinníka vzniknutej situácie. Aby sa stala naozaj problematickou, musí byť splnený aj iný predpoklad.
Problém pseudoautorít
Ten Zuzana Krištúfková označuje termínom pretrvávajúca kríza autorít, pričom Michal Křupka spresňuje, že ide o krízu dôvery v klasické, tradičné autority. „S rozvojom informačných technológií sa stalo populárnym za všetkým ,mainstreamovým´ hľadať nejaké konšpiračné teórie: či už ide o zdravotníctvo, potravinársky priemysel či vládne a politické štruktúry.“ V médiách a na internete tak vzniká neprehľadný zmätok rôznych neoverených informácií, v ktorých sa laik prakticky nemá šancu zorientovať. A práve na tomto základe sa potom podľa neho objavuje množstvo pseudoautorít z radov najrozmanitejších terapeutov, alternatívnych liečiteľov či výživových poradcov, ktorých jedinou kvalifikáciou je práve hlasný boj proti súčasnému systému. „Podľa môjho názoru tak za strachom z očkovania stojí z veľkej časti účelová názorová manipulácia, využívajúca prirodzený strach o zdravie seba a svojich blízkych.“
A čo jej šíriteľov k nej vedie? Pre značnú časť aktívnych bojovníkov je podľa neho ich boj zároveň aj živobytím. Najmä v prípade tých, ktorí prevádzkujú alternatívnu medicínu, ktorú vydávajú za akýsi typ „náhrady“ očkovania. Ale existujú aj iné formy. „Na Slovensku je napríklad známa stránka www.slobodaockovania.sk, kde má autor umiestnené počítadlo evidujúce finančné dary čitateľov, ktoré za daný mesiac pokrývajú životné náklady jeho rodiny.“
Racionálne argumenty nás nespasia
Podľa expertov na konšpiračné teórie si pri snahe rozoznať pravdepodobnú konšpiráciu od pravdepodobne korektnej informácie možno zvyčajne pomôcť takzvanou Occamovou britvou. Ide o dávny princíp logickej úspornosti, ktorý hovorí: pokiaľ pre nejaký jav existuje viacero vysvetlení, je lepšie uprednostniť to menej komplikované. A túto metódu možno čiastočne aplikovať aj na oblasť očkovania. „Ak nejaká choroba zmizne z populácie niekoľko rokov po zavedení očkovania, je jeho vplyv logicky pravdepodobnejší, než skoková a náhodne súbežne prebiehajúca zmena v hygiene a kvalite stravovania, čo je často používaný argument odporcov očkovania pre vysvetlenie tohto javu,“ opisuje Křupka.
No tak či onak, treba sa zmieriť s tým, že aj tie najracionálnejšie argumenty na podporu očkovania nemusia padať na úrodnú pôdu. Ako sa pre HN vyjadrila Zuzana Panczová z Etnologického ústavu Slovenskej akadémie vied, „ľudia mnoho ráz lipnú na konšpiratívnych teóriách nie preto, že ich presvedčili silou argumentov, no skôr pre niečo, čo zasahuje ich vnútorné emocionálne videnie sveta.“
A v období po narodení dieťaťa – keď sa rodičia s očkovaním konfrontujú – sú oveľa náchylnejší na obavy ako inokedy. Takto svoj nesúhlas s vakcináciou vysvetľuje matka, ktorá si neželá byť menovaná: „Viem, že existuje kopa výskumov, ktoré vyvrátili súvislosť medzi autizmom a očkovaním. Ale existuje aj jedna, ktorá ju potvrdzuje. (Hoci aj tá bola medzičasom vyvrátená – pozn. red.). A ja to nechcem riskovať.“ To, že v skutočnosti riskuje potenciálnu nákazu svojho dieťaťa smrteľným ochorením, ju emocionálne zasahuje podstatne menej. Dieťa umierajúce na osýpky totiž na vlastné oči nikdy nevidela. Autistov však stretáva prakticky denne.