Pred dvadsiatimi rokmi zomrel v Bratislave Ladislav Mňačko, novinár – reportér, autor románov a poviedok, v mladosti aj básní, ktorý v dvadsaťročí do augusta 1968 vedel spôsobiť rozruch a sústrediť na seba pozornosť ako málokto iný, vyvolať obdiv aj zúrivé kontroverzie. Z nadšeného podporovateľa komunizmu sa stal jeho odporca. Ladislav Mňačko mal dve tváre, na rozvitie tretej, porevolučnej, už nemal veľa času.
Komunizmus nadovšetko
Červený Hemingway, zúrivý reportér, slovenský Kisch – tak označovali doma i vo svete Ladislava Mňačka. V každej etape svojho života si dal záležať na tom, čo robí, a bojoval. Preto mnohých prekvapí, že na začiatku sa vyučený predavač z Martina tak veľmi nadchol pre komunizmus. Už ako 20-ročný sa neúspešne snažil utiecť do ZSSR, bol aj v koncentračnom tábore a keď sa mu to o päť rokov podarilo, zúčastnil sa 2. svetovej vojny v radoch partizánov a stal sa členom KSČ. Prečo? „Netreba zabúdať, že Mňačko vyrastal v robotníckej kolónii a div nie s materinským mliekom nasával „boj“ robotníkov o lepší život. Navyše, myšlienky komunizmu boli v tom čase veľmi populárne,“ hovorí Jozef Leikert, historik, dekan fakulty masmédií na Paneurópskej vysokej škole a autor jeho životopisu Taký bol Ladislav Mňačko.
V 50. rokoch bol Mňačko vážený novinár. „Robil v Rudom práve, ale začali ho využívať na rôzne procesy. A on z presvedčenia, podobne ako všetci mladí, čo boli v povstaní a bojovali za novú republiku, proti fašizmu, si mysleli, že komunizmus, to je to lepšie, komunisti oblbli národ,“ tvrdí dnes jeho blízky priateľ Kornel Földvári.
Ladislav Mňačko. © Tibor Huszár
Odporca srdcom
Ale prišiel zlom, z literatúry sa stala propaganda, z viery beznádej. Mňačko bol jeden z tých, ktorí pochopili, že takto to ďalej nejde. „Prerod u neho nastal takmer z noci do rána v roku 1951, keď nevinne odsúdili na smrť Petra Galana, generálneho riaditeľa Mlynov a pekární v Košiciach. Mňačko pochopil, že ide o vykonštruovaný proces, s ktorým, žiaľ, zo začiatku súhlasil. Nakoniec to bol on, kto ho dostal z väzenia. Od tohto momentu začal písať úplne inak. Článkami, knihami a životným postojom nebojoval síce proti ideám komunizmu, nebol proti rovnoprávnosti ľudí, ale nesúhlasil s komunistickými funkcionármi,“ dopĺňa Leikert. Vyšli Oneskorené reportáže, ktoré sú dodnes svedectvom o stave režimu. „Najviac som si na ňom cenil nebojácnosť a najmä vehementnosť, ktorou sa púšťal do riešenia akéhokoľvek problému. Vrhal sa do každej témy, akoby išlo o život. A neraz aj išlo,“ tvrdí Leikert. V roku 1967 odišiel do Izraela, vrátil sa. Prišli k nám však Rusi, a tak odišiel znova, no už na 20 rokov. Zakázali ho, vyškrtli.
Život po revolúcii
Prešlo 20 rokov. „Ktosi mi hovoril, že keď v exile býval pri hraniciach v Rakúsku, chodieval na miesto, odkiaľ bolo vidno do Bratislavy. Bol kúsok od domova a nemohol sa vrátiť, veľmi ho to poznačilo. Pamätám si, ako som ho potom prvýkrát videl, čakal som búrliváka, ale stál tam starší, úplne bielovlasý pán, s psíčkom na remienku, zostarnutý, veľmi krehký,“ spomína Földvári. Neváhal však, vrátil sa, písal do Národnej obrody, mal premiéru eštebáckej komédie v národnom divadle, ale už to nebol on. „Mňačko sa po dvadsiatich rokoch vrátil z emigrácie ako iný človek. Hoci ešte viac ráz „vzplanul“ a kritizoval názory tzv. hejslovákov, po rozdelení Československa v tichosti, na protest, „emigroval“ do Prahy. Na Slovensko však chodil veľmi často a tu aj vo februári 1994 zomrel,“ uzatvára Leikert.