Záplava červených vlajok sa v utorok večer posúvala ulicami Petrohradu. Komunisti z Ruska, ale aj Venezuely či Nepálu si pripomenuli sté výročie boľševickej revolúcie. "Október, to je pre mňa všetko. Je to môj život," zverila sa reportérovi iDNES.cz jedna účastníčka tisícovej demonštrácie.
Moc miliónom, nie milionárom! Medzinárodná solidarita! Lenin - strana - Komsomol! Znova, znova, vystrelí Aurora!
Uličkou kúsok od Fínskej stanice, kde v apríli 1917 vystúpil z vlaku Vladimir Iľjič Lenin, znejú socialistické heslá. Je to presne sto rokov od chvíle, kedy boľševici zvrhli Dočasnú vládu a začali budovať diktatúru proletariátu. Pre ruských komunistov nie je väčšieho sviatku než je 7. november a tohtoročné výročie je úplne mimoriadne.
"Veľký Október, to je pre mňa všetko. Je to môj život. Ja som vyrástla v krajine Sovietov a všetky jej ideály sú mi blízke. Bola som vychovaná podľa socialistických princípov, v našej rodine sú deti vychované tiež tak," vášnivo vysvetľuje 62-ročný Marija, ktorá účastníkom prichádzajúcim na zhromaždenie rozdáva noviny Leninské iskry.
Za rozpad Sovietskeho zväzu podľa nej môžu zradcovia v radoch strany. "Nikdy by som si nemyslela, že v našej krajine to raz bude vyzerať tak ako teraz. Prišli sme o všetko, čo sme dosiahli a potrvá desiatky rokov, než sa obrodíme. Vždy sme žili vo svetlej budúcnosti, verili sme v ňu. Strašne by som chcela, aby sa Sovietsky zväz vrátil a my by sme opäť dosiahli komunizmu," dúfa v lepšie zajtrajšky.
Posledná bitka vzplnuala
Niekoľkotisícový zástup sa dáva do pohybu. Smer: Aurora. Nad hlavami im veje množstvo červených vlajok, kapela hrá Internacionálu. V čele ide námorník a kozák s transparentom "Všetku moc Sovietom".
Úradmi povolenú demonštráciu z chodníkov sledujú znudení policajti, okoloidúci sa zhovievavo usmievajú. Ale týmto ľuďom je to jedno. Toto je ich deň. V očiach majú šťastie, držia si ruky a spoločne si nôtia do kroku: "Po-sled-ná bit-ka vzpla-nu-la, dajme sa na po-chod ....."
Sú tu zhrbené babušky, slávnostne sa tváriaci päťdesiatnici v ušiankách aj študenti v čiapkach krasnoarmejcov. Na veľké výročie do Petrohradu dorazili súdruhovia z Nepálu, Indie, Venezuely či Nemecka, skupina zababušených komunistov z Čile sa snaží zahriať spevom revolučných piesní.
Predsedníčka hornej komory parlamentu Valentina Matvinenková začiatkom novembra naznačila, že by sa raz mohlo konať referendum o odstránení Lenina z mauzólea. Tu však o tom nechce nikto ani počuť. "Mauzóleum je posvätné, Lenin tam už leží veľa rokov a my sa mu tam chodíme klaňať. Prenášať jeho pozostatky, to by bolo rúhanie," varuje kamelotka Marija.
"Ja som tiež proti. O tejto otázke by sme nemali rozhodovať my a nemala by sa o nej rozhodovať teraz," potvrdzuje jej slová 25-ročný Jevgenij. "Dnes je to hlavne ideologický problém a spoločnosť veľmi rozdeľuje. A ja som v tomto prípade solidárni so starými ľuďmi," hovorí mladík s navoskovanými fúzami, ktorý pochoduje pod vlajkou Ruského socialistického hnutia.
"Gulag? Revolúciu bolo potrebné brániť"
Jevgenij sa narodil v čase, keď sa ZSSR rozpadal. "To ale predsa neznamená, že by som si nemohol pripomenúť činy a hodnoty našich predkov," odmieta myšlienku, že komunizmus je len pre starcov nostalgicky spomínajúcich na Sovietsky zväz. Na rozdiel od Mariji nedúfa, že sa ZSSR raz vráti. "Ja by som to ani to nechcel. Treba sa poučiť z jeho nedostatkov i úspechov a vybudovať niečo nové," hovorí.
Michail je ešte o sedem rokov mladší, ku komunizmu ho vraj priviedol učiteľ v škole. Rozprával mu aj o stalinskom terore, gulagoch a miliónoch mŕtvych? "Samozrejme, to nebolo dobré a ja takú politiku nepodporujem," trpezlivo vysvetľuje.
"Ale naša krajina k tomu bola donútená, veď od revolúcie neubehlo zas toľko času a všetko sa mohlo zasa vrátiť. A tak bolo potrebné pritvrdiť, aby sa revolúcia zachránila."
Podobný názor má aj babuška, ktorej na krku visí koláž výstrižkov s motívmi Veľkej vlasteneckej vojny. "Dneska sa to snažia nafúknuť, aby sa k moci dostali liberáli .. Spomeňte si, čo robil Jeľcin, Boha jeho! Ja som za Stalina," blýska usmievavými očami s šálom omotaným okolo hlavy a sťažuje sa, že jej už dvakrát ukradli dôchodok. "Pozrite sa do Číny. Tam zlodejov strieľajú. V Amerike by ich posadili na elektrické kreslo. Kto kradne, ten sedí. A u nás zlodeja nechajú ísť."
Tak na tú našu revolúciu
Prichádzame k Aurore. Zástup komunistov na palubu pochopiteľne nemôže, čo keby sa chcel chopiť dela. Navyše úrady už počas dňa ostrahu legendárneho krížnika v obavách z možnej provokácie posilnili o príslušníkov vojenskej polície. Červené fábory (ozdobné stuhy) sa preto zoskupujú na nábreží a počúvajú slávnostné prejavy z pódia.
Šéf Komunistickej strany Gennadij Zjuganov, ktorý pri príležitosti výročia oznámil kandidatúru na prezidenta, sa nedostavil. Je tu aspoň jeden poslanec a šéf straníckej organizácie v Leningradskej oblasti.
Reční sa o výdobytkoch socializmu, počítajú sa továrne postavené v prvých päťročniciach, pripomínajú sa boľševické úspechy v boji s negramotnosťou. Potom nastupuje na pódium mládež, ktorá bola práve prijatá do strany a preberá stranícke legitimácie. Jednotlivé body programu oddeľuje trochu prekvapivo zvučka seriálu Dallas.
52-ročný Grigorij dianie sleduje z diaľky a popíja čaj. Komunizmus, to je pre neho predovšetkým idea spravodlivosti. "Kým existuje ľudstvo, tak táto idea nezmizne. A ja verím, že skôr či neskôr zvíťazí," hovorí energicky do mrazivého večera. "Veď za prvého komunistu môžeme považovať Ježiša Krista, ktorý vyhnal kupcov z chrámu a snažil sa vybudovať spoločnosť, v ktorej by si pred zákonom boli všetci rovní," dokladá.
Slávnostný míting pomaly končí. Ľudia balia transparenty a pomaly sa trúsia na metro. Nového výstrelu z Aurory sa nedočkali, ale aspoň bol ohňostroj. Tristo metrov od nábrežia sedí v uzbeckom bistre šestica penzistov v čiernych kožených bundách s červenými stuhami. Objednali si čaj a mäsové pirohy, do plastových téglikov rozlievajú na prípitok vodku donesenú v igelitke. "Tak na tú našu. Veľkú, októbrovou, socialistickú!"