StoryEditor

Ich domy zrovnali so zemou buldozéry. Rómovia v Taliansku čelili násilnému vysídľovaniu

02.12.2018, 13:53
„Kam mám ísť? Čo mám robiť?,“ pýtala sa so slzami v očiach. „Pôjdeme na ulicu,“ odpovedal jej manžel, popri balení toho mála, čo mali. Príbeh o tom, ako Rómovia v Taliansku prišli o svoje bývanie.

Písal sa 7. apríl 2017, keď do neoficiálneho rómskeho osídlenia v juhotalianskom Neapole, známom ako Gianturco, nabehli buldozéry a zrovnali ho zo zemou. Jediné, čo po nich zostalo, bolo zopár hračiek a kusov nábytku zabudnutých v troskách niekdajších ľudských obydlí.

Gianturco bolo po dlhé roky domovom pre približne 1300 Rómov z Rumunska, vrátane stoviek detí a starších ľudí, či ľudí chorých a zdravotne znevýhodnených. Mnohí z nich opustili Rumunsko s cieľom hľadať a nájsť lepšiu budúcnosť. „Ak by bola práca doma (v Rumunsku, pozn. autorky), neprišli by sme sem,“ povedal jeden z obyvateľov osady krátko predtým, ako boli z osady vysťahovaní.

Dôvodom, prečo sa rumunskí Rómovia sťahujú do krajín, ako je Taliansko, Francúzsko či Španielsko, ale aj inde, je pritom práve to, že sú v pôvodnej domovine vystavení chudobe, nedostatočnému prístupu k zdravotnej starostlivosti, zlým obytným podmienkam a v neposlednom rade násilnému vysťahovávaniu, čo je ešte znásobené po stáročia hlboko zakorenenou diskrimináciou a prenasledovaním. Preto sa vyberajú hľadať lepší život pre seba a svoje deti.

No po tom, ako mnohí z nich napríklad obyvatelia Gianturca prišli do Talianska, ocitli sa zoči-voči tvrdej realite. Väčšina z nich predtým, ako sa usadila v Neapoli, mala za sebou bezpočet nútených vysťahovaní. Dúfali preto, že práve tam konečne získajú nejakú stabilitu v ich životoch.

Mnohé z domov v Gianturcu si samotní obyvatelia najprv vlastnými rukami postavili používajúc všetky možné materiály, na ktoré narazili, aby ich neskôr celé roky krok za krokom upravovali z tých obmedzených prostriedkov, ktoré mali k dispozícii. Miestnej správe však potom trvalo len štyri hodiny zrovnať celé osídlenie so zemou, o jedenástej hodine pred obedom už viac Gianturco neexistovalo.

Hrozba spoločenstvu sa po prvýkrát objavila v januári 2016, keď súd vydal rozhodnutie o vysťahovaní. Rodinám dal pritom len 30 dní, aby opustili súkromný pozemok, na ktorom sa Gianturco nachádzalo. Tieto rodiny však nemali kam inam ísť. Samospráve sa síce podarilo vyjednať určité predĺženia lehôt o približne jeden rok, no počas tej doby už nedokázali pristúpiť k zmysluplnej komunikácii, ktorá by umožnila preskúmať možné alternatívy vysťahovania či možnosti premiestnenia do iných domov pre všetkých dotknutých obyvateľov.

Väčšina obyvateľov osídlenie pod tlakom polície opustila ešte pred samotnou demolíciou, no približne 200 ľudí v ňom bývalo aj v to osudné ráno. Skrátka nemali kam inam ísť. Cristina bola jednou z nich. „Kam mám ísť? Čo mám robiť?,“ pýtala sa so slzami v očiach. „Pôjdeme na ulicu,“ odpovedal jej manžel, popri balení toho mála, čo mali.

Cristina, Rómka, ktorá zostala v usadlosti Gianturco v Taliansku aj potom, ako jej komunitu vysťahovali. Cristina, Rómka, ktorá zostala v usadlosti Gianturco v Taliansku aj potom, ako jej komunitu vysťahovali. Amnesty International / Claudio Menna

Jedno dievča vtedy stálo spolu s bratom a sledovalo, ako sa k ich domom blížia buldozéry. „Mali sme sa tu dobre,“ povedala. „Páčilo sa nám tu. Mali sme tri miestnosti, jednu pre mňa, jednu pre brata, jednu pre rodičov. Dom bol veľký. Nevieme, kam nás teraz pošlú, netušíme, ako to bude vyzerať,“ doplnila.

Najnovšie údaje, ktorými disponuje organizácia Associazione 21 Luglio, hovoria o existencii 148 segregovaných, monoetnických táborov v Taliansku, v ktorých žije približne 16 400 ľudí.

Po nútenom vysťahovaní a uzavretí priestoru sa približne 130 obyvateľov Gianturca ocitlo v novom segregovanom tábore na Via del Riposo neďaleko neapolského letiska. Tábor od okolia oddelený plotom pozostával z malej betónovej plochy s desiatkami kontajnerových domov. Pred rokmi tam už zjavne stál iný tábor, ktorý vyhorel po tom, ako ho podpálili neznámi útočníci. Už v deň, keď doň presťahovali obyvateľov Gianturca, ich na stene naproti táboru čakal graffiti nápis „Nie Rómom“ jasné posolstvo čírej nenávisti a diskriminácie, ktorým Rómovia čelia v Taliansku a inde v Európe.

Tieto obytné kontajnery boli jediným, čo ponúkli približne 20 rodinám z Gianturca, aj to na základe kritérií, ktoré samospráva nikdy jasne a transparentne nevysvetlila. Okrem nich sa ešte niekoľkí ďalší ubytovali v prijímacom stredisku v meste. Títo všetci pritom boli ešte tí „štastní“. Stovkám ďalších rodín, ktoré predtým žili v Gianturcu, sa nedostalo ničoho.

Niektorí sa dočasne nasťahovali k priateľom, zatiaľ čo mnohí strávili ďalšie týždne spaním po parkoch, opustených budovách či v autách. Veľa z vysťahovaných napokon nemalo inú možnosť než sa presťahovať do iných neoficiálnych osídlení v Neapoli a jeho okolí, opätovne sa tak vystavujúc hrozbe núteného vysťahovania v budúcnosti.

Situácia Rómov v Taliansku

Deložovanie obyvateľov Gianturca však nie je izolovaným incidentom - naopak, predstavuje síce smutný, no v žiadnom prípade nie ojedinelý príklad rozsiahlej a zakorenenej diskriminácie, ktorej Rómovia v Taliansku čelia. Medzinárodné a národné ľudskoprávne organizácie po celé roky dokumentujú systematické porušovania ľudských práv Rómov segregované tábory, chýbajúci prístup k sociálnemu bývaniu a opakujúce sa cykly nutených vysťahovaní, zostávajú každodennou realitou pre mnoho zo 120- až 180-tisíc Rómov, ktorí podľa odhadov žijú v Taliansku.

Vo februári 2012 talianska vláda prijala Národnú stratégiu inklúzie Rómov, ktorá mala zadefinovať cestovnú mapu pre relevantné verejné politiky do roku 2020. Okrem množstva iného stratégia hovorí o postupnom odstránení chudoby a sociálneho vylúčenia marginalizovaných rómskych komunít v oblasti vzdelávania, zdravotnej starostlivosti, zamestnanosti a bývania.

Stratégia si dala za cieľ „vysporiadať“ sa s neoficiálnymi osídleniami a uznala, že nútené deložovania sa v nepomerne vyššej miere týkajú Rómov. No papier znesie veľa a po viac než šiestich rokoch od jej prijatia zostávajú grandiózne ambície Národnej stratégie nenaplnené. Nedošlo k žiadnemu konkrétnemu pokroku pri presadzovaní udržateľných integračných politík a politík spojených s bývaním. Jednotlivé talianske vlády zlyhávali alebo sa dokonca ani len nepokúšali riešiť vylúčenie tejto komunity.

Zoznam nútených vysťahovaní, ku ktorým došlo za posledné roky v mestách naprieč krajinou, je toho dôkazom. Podľa organizácie Associazione 21 Luglio, ktorá sa už mnoho rokov venuje dokumentovaniu porušovania ľudských práv Rómov, len v roku 2017 zaregistrovali prinajmenšom 230 nútených deložovaní Rómov so stovkami, ak nie tisíckami vysídlených ľudí.

Tým, ktorých sa to týka, orgány často neposkytujú adekvátne informácie o deložovaní, nehovoriac o nejakej diskusii o možných realistických alternatívach, rodiny sa často o vysťahovaní dozvedajú nanajvýš pár dní pred tým, než k nemu dôjde. V mnohých prípadoch im nik ani len neukáže žiadne právne dokumenty ako sú povedzme súdne rozhodnutia, takisto nedostávajú možnosť sa proti rozhodnutiam odvolať a hľadať účinné riešenia. Alternatívne ubytovanie veľmi často nie je v dispozícii alebo získajú len dočasné ubytovanie pre ženy a deti vo verejných ubytovniach a núdzových prístreškoch.

Tieto nútené vysťahovania majú devastujúce dopady, ktoré siahajú ďaleko za traumu spôsobenú samotným deložovaním. Tým, že sa rodiny stali de facto bezdomovcami, obvykle nemajú inú možnosť, než si postaviť improvizované obydlie kdesi inde, často v ešte nevyhovujúcejších životných podmienkach než predtým. To ich uzatvára do začarovaného kruhu opakovaných nútených vysťahovaní, ktoré s každou novou vlnou rozvratu ich životov posúva vzdelanie a zamestnanie ďalej mimo dosah týchto ľudí.

Mráz na chrbte vyvolávajúce systematické nútené deložovanie Rómov v Taliansku treba vnímať v kontexte s dlhodobou systematickou snahou autorít vybudovať a udržiavať v chode oficiálne tábory pre Rómov. Tisícky rodín dnes žije v segregovaných, monoetnických táboroch, ktoré autority vytvárajú špeciálne pre Rómov. Najnovšie údaje, ktorými disponuje už spomínaná organizácia Associazione 21 Luglio, hovoria o existencii 148 takýchto táborov v Taliansku, v ktorých žije približne 16400 ľudí, zatiaľ čo počet tých, ktorí žijú v neoficiálnych obydliach, sa odhaduje na takmer 10-tisíc. Tento trend bude zrejme pokračovať, zvlášť v kontexte prísľubu novej vlády z mája 2018, ktorá sa zaviazala nútene zatvoriť všetky neoficiálne rómske osídlenia, čo sa potenciálne dotkne tisícok ľudí.

Regionálne a mestské regulácie umožňujú talianskym autoritám vytvárať a viesť čisto rómske tábory, ktoré často ležia ďaleko od základných služieb, v oblastiach nevhodných k životu ľudí, ako napríklad neďaleko skládok či pri pristávacích dráhach na letiskách. Životné podmienky v týchto táboroch sú často nevhodné, nespĺňajú medzinárodné ľudskoprávne štandardy a dokonca ani len štátne regulácie týkajúce sa bývania.

Za veľa tiež hovorí fakt, že deložovaným Rómom autority nedávajú inú možnosť. Jedným z príkladov je relokácia z roku 2013, kedy skupinu Rómov mužov, žien aj detí premiestnili do tábora v La Barbuta, čisto rómskeho tábora neďaleko pristávacej dráhy letiska Ciampino v Ríme. Aj napriek tomu, že tamojší súd v roku 2015 označil ich relokáciu za diskriminačnú, sú tam títo ľudia dodnes. Miestne autority síce oznámili, že plánujú tábor zatvoriť, no neposkytli žiadne konkrétnejšie detaily, čo si pod tým vlastne predstaviť.

Zodpovednosť za toto porušovanie ľudských práv leží na pleciach talianskej vlády, ale aj Európskej únie, ktorá okrem predbežného vyšetrovania ešte v roku 2012 dodnes nebola schopná zaujať k situácii konkrétne stanovisko a siahnuť po účinných opatreniach. Treba tiež podotknúť, že Taliansko nie je jedinou krajinou, v ktorej je rómska populácia v Európe čítajúca 10 až 12 miliónov ľudí, vystavená rozsiahlej diskriminácii.

Tisícky Rómov dnes žijú v neoficiálnych osídleniach ako výsledok politík, ktoré im neumožňujú získať adekvátne možnosti bývania. To má neraz svoj prapôvod v diskriminácii a sociálnom vylúčení, v podštandarde čisto rómskych škôl a tried a v násilných útokoch a zločinoch z nenávisti, čo všetko vrhá tieň na životy dotknutých Rómov. Pokiaľ nevzniknú skutočné, politicky zmysluplné opatrenia, segregácia a diskriminácia Rómov sa sama od seba len tak neskončí.

Sekcia Globálne vznikla v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Projekt spolufinancuje SlovakAid. Článok vznikol v spolupráci s Minority Rights Group International.

01 - Modified: 2024-04-22 08:12:17 - Feat.: - Title: V obľúbenej dovolenkovej destinácii si v noci zmrzlinu už nedáš. Talianske mesto zakáže nočný predaj jedla 02 - Modified: 2024-04-22 06:32:56 - Feat.: - Title: Miláno mierni nočný život. Zakáže jedlo aj zmrzlinu v uliciach, predajcovia sa búria 03 - Modified: 2024-04-20 18:32:04 - Feat.: - Title: Južné krajiny EÚ žiadajú väčšiu spoluprácu s krajinami pôvodu migrantov 04 - Modified: 2024-04-19 18:42:08 - Feat.: - Title: Medzinárodný menový fond vyzval Paríž a Rím na väčšie šetrenie, naopak Nemci by mali viac investovať 05 - Modified: 2024-04-19 12:54:06 - Feat.: - Title: Približne 30 osôb utrpelo zranenia pri náraze trajektu v Neapole
menuLevel = 1, menuRoute = svet, menuAlias = svet, menuRouteLevel0 = svet, homepage = false
22. apríl 2024 13:10