Pred 20 rokmi sa Vladimir Putin zrazu objavil na vrchole ruskej politiky v podobe efektívneho byrokrata z bezpečnostných zložiek, trhovo orientovaného prívrženca silného štátu a pragmatika bez ideológie. Dnešný Putin vyzerá ako silný autoritársky vodca, uviazol v geopolitickom strete so Západom a ideologickom boji proti liberalizmu, kvôli čomu obetuje rozvoj krajiny. Aj vtedy, keď hovorí o modernizácii, reč rýchlo stočí k novým typom zbraní, píše politológ Kirill Rogov v denníku Vedomosti.
Keby Putin odišiel v roku 2008, zostal by v dejinách ako jeden z najúspešnejších vodcov Ruska. Po rokoch kríz a otrasov nastolil relatívnu stabilitu "riadenej demokracie". A hlavne začala éra prudkého hospodárskeho rastu (o sedem percent ročne) a ešte pozoruhodnejšieho rastu príjmov.
Kritici by povedali, že príčinou bola priaznivá fáza ekonomického cyklu a rast cien ropy. Napriek úspešnému vládnutiu sa v skrini hromadili kostlivci: čečenská vojna, zničenie koncernu Jukos a podobne.
Séria kríz a tri vojny
Druhá časť Putinovho dvadsaťročia (2009 až 2019) v mnohom odporovala prvej polovici. Dve hospodárske krízy, výkyvy cien ropy a moskovské protesty na prelome rokov 2011 a 2012 viedli režim k sprísneniu a dominancii elít zo silových štruktúr. To vytvorilo spúšťací mechanizmus ďalšej krízy, spätej s anexiou Krymu a vojnou na východe Ukrajiny. Vtedajšie rozhodnutia neboli vynútené a jediné možné, ale urobili z konfrontácie so Západom hlavný rámec života krajiny.
Séria kríz a tri vojny (Gruzínsko, Ukrajina, Sýria) vytvárajú osnovu druhej časti Putinovho vládnutia. Hospodársky rast zoslabol na 0,6 percenta ročne, tvrdí autor. To je stagnácia a neschopnosť zmenšovať rozdiel oproti Spojeným štátom a Európskej únii.
S tým je spätý totálny revizionizmus druhého Putinovho obdobia: absolutizácia pojmu suverenita, hľadanie nových opôr v podobe "tradičných hodnôt", ktoré odsúvajú potrebu modernizácie, vytváranie "národne orientovaných elít", faktické odmietnutie hraníc vzniknutých po zániku Sovietskeho zväzu a obrat od spolupráce ku konfrontácii so Západom.
Je možné, že by to uspelo, keby vznikajúci putinovský systém predviedol ekonomickú efektívnosť aspoň v miere autoritárskeho Kazachstanu, kde HDP na hlavu takmer dostihol ten ruský. To však nedokázal a to nemôžu kompenzovať ani čiastkové úspechy. Nový kurz sa mení na protiliberálne a protizápadné kázanie, vytváranie pásma konfrontácie a nedôvery okolo Ruska a na panovanie oligarchov zo silových zložiek, neustále požadujúcich úľavy a výhody.
Prechod nie je zavŕšený
Pokiaľ ide o vývoj politického režimu, stav na konci prvého postsovietskeho desaťročia išlo popísať ako oligarchiu s pomerne vysokou konkurenciou vo verejnej sfére a so slabým, skorumpovaným právnym poriadkom. Takéto režimy sú teraz na Ukrajine, v Moldavsku i Kirgizsku.
Putinovská stabilizácia a hospodársky rast vytvorili v Rusku "konkurenčný autoritarismus", v ktorom režim obmedzuje politickú súťaž a slobodu médií, ale opiera sa o širokú, hoci pasívnu podporu zdola, zaistenú presvedčivou dynamikou ekonomiky. Tento režim existoval v Rusku v rokoch 2003 až 2012. Skôr než opozícia viedla k jeho zániku hospodárska kríza, ktorá otriasla dôverou občanov.
Krutejšie despotické režimy označujú politológovia za "autoritársku hegemóniu". Vývoj režimu od prvého k druhému typu sa odohráva na pozadí ekonomického poklesu. Ako sa znižuje rola ekonomiky pri zaistení legitimity a stability, narastá úloha represií a ideológie. Režim prechádza od filtrovania a obmedzovania správ k agresívnej propagande a systematickému prenasledovaniu. Práve tento prechod predstavuje náplň posledného Putinovho obdobia. Geopolitická konfrontácia tu plní úlohu ideológie, legitimizujúcej represie.
Hoci dnešné Rusko vyzerá ako autoritárska krajina, prechod nemožno považovať za zavŕšený. Úlohu tu zohráva sociálna infraštruktúra veľkomiest, miera europeizácie elít alebo internet. A ekonomická stagnácia. Putin sotva poľaví v snahe zbaviť Rusko vplyvu Západu. A toto neplodné preťahovanie najskôr zostane hlavnou témou záveru Putinovej dráhy.