Jeden z najvernejších spojencov amerického prezidenta George W. Busha v boji proti terorizmu. Tak by sa dal charakterizovať bývalý britský premiér Tony Blair. Ten v roku 2003 napriek protestom britskej verejnosti presadil v parlamente vyslanie vojakov do Iraku. Vtedy si zrejme ešte neuvedomil, že tento krok ho v konečnom účtovaní bude stáť premiérske kreslo.
Keď v máji 1997 striedal Tony Blair na Downing Street 10 porazeného konzervatívneho premiéra Johna Majora, bol mužom plným energie a nádeje. Po desiatich rokoch sa odtiaľ odsťahoval ako unavený muž, ktorému životný projekt nevyšiel celkom podľa predstáv.
Jedno jediné rozhodnutie - pridať sa k Bushovi a začať vojnu proti Iraku, zatienilo všetko ostatné, čo Tony Blair za desať rokov pre krajinu urobil. Práve toto rozhodnutie bolo jedným z dôvodov jeho klesajúcej podpory. Postupne čelil kritike nielen v radoch silnejúcej opozície, ale aj vo vlastnej strane. Popularitu nestrácal len Blair, ale celá Labouristická strana. V snahe zachrániť reputáciu strany Blair minulý rok odstúpil.
A pritom na začiatku to všetko malo vyzerať úplne inak. Ako paradoxne dnes vyznievajú Blairove slová zo začiatku jeho premiérskeho obdobia o tom, že toto je možno prvá generácia Britov, ktorá nebude musieť ísť do vojny. Kosovo, Afganistan, Irak - vyslanie vojakov do týchto krajín jeho tvrdenia úplne vyvrátili.
Briti mali v Iraku na začiatku invázie 46-tisíc vojakov. V súvislosti s odovzdávaním jednotlivých provincií irackej vláde Británia postupne vojakov sťahovala. Dnes je ich len niečo viac ako päť tisíc na leteckej základni neďaleko juhoirackého mesta Basra. Ich počet by sa mal tento rok znížiť na polovicu. Briti počas vojny stratili v Iraku asi sto mužov.