Sirazul Islam má 19 rokov. Osem rokov prežil v bangladéšskom tábore Kutupalong. V utečeneckom tábore, kde žije viac ako 1,2 milióna ľudí. Sirazul je Rohinga, teda príslušník etnickej skupiny zloženej prevažne z moslimov, ktorí obývali budhistické Mjanmarsko. Tento národ bez štátu je už dlhé roky utláčaný mjanmarskou vládou, ktorá odmieta uznať ich občianstvo a základné ľudské práva. Rohingovia opakovane čelia zabíjaniu, upaľovaniu, mučeniu, znásilňovaniu, bombardovaniu. Aj preto masovo utekajú do Indie, Thajska, Malajzie, alebo, ako v prípade Sirazula, do Bangladéša.
Pandémia v tábore
Pandémia nového koronavírusu je pre utečencov žijúcich v táboroch väčšou hrozbou než pre ľudí žijúcich slobodne. „Tábor je preplnený a zhustený. Ľudia tu nemajú luxus izolácie, pretože ulice sú úzke a blízko seba a všetky miesta sú príliš tesné,“ opisuje Islam. „Pokiaľ by sa nakazilo viac ľudí, vírus by sa tu šíril ako divoký oheň. Nemáme dostatok zdravotných pomôcok, nie sú tu žiadne nemocnice, iba kliniky riadené mimovládnymi organizáciami a nenachádzajú sa tu žiadne pľúcne ventilátory. Ľudia navštevujú verejné toalety a súkromných kúpeľní je tu nedostatok,“ dodáva.
Pred mesiacom potvrdili v tábore prvý prípad nákazy na nový koronavírus, informovala Svetová zdravotnícka organizácia. Hoci boli nákazu schopní rýchlo zachytiť ešte predtým, ako sa vírusom infikovalo viac ľudí, v tábore prevláda neistota a zmätok. A to najmä kvôli nedostatku informácií.
Na jeseň minulého roka vláda nariadila všetkým telekomunikačným operátorom vypnúť 3G a 4G služby v táboroch, čím prakticky odstrihla utečencov od zdroja informácií, hovorí Rohinga. „Sme nesmierne vďační za všetko, čo pre nás Bangladéš robí, ale to neznamená, že prehliadame, ako k nám pristupuje. Prosím, nesprávajte sa k nám ako k väzňom a povoľte nám internet, pre ľudí v tábore je to veľmi dôležité,“ rozpráva nám Islam.
Informácie o koronavíruse sa do tábora dostávajú neskoro, ľudia nevedia, ako naň reagovať, aké opatrenia treba zaviesť a aké symptómy treba pozorovať. Navyše, mnoho zdravotníkov a dobrovoľníkov kvôli pandémii tábory opustilo. Ak by sa nákaza rozšírila, utečenci nebudú mať dostatočnú lekársku pomoc.
Foto: Vypálené dediny Rohingov v Mjanmarsku.
Rohingovia sú v tábore odkázaní jeden na druhého. Ich obydlia pozostávajú len z bambusových konárov, kde spia na studenej zemi. Žiadna elektrina, žiadny internet. Izolovať sa v čase pandémie je pre nich náročné nielen kvôli stiesneným podmienkam, ale aj kvôli potrebe socializovať sa a chrániť si svoje mentálne zdravie, vysvetľuje Islam.
„Rohingovia v tábore nemajú čo robiť celých 24 hodín. Jediným ich spôsobom, ako sa zachrániť od nudy a chrániť svoje psychické zdravie je ísť von a socializovať sa s druhými ľuďmi. Bez internetu a mobilných služieb nemajú ani možnosť spojiť sa so svojimi rodinami. Je to pre nich veľmi náročné. Títo ľudia si prešli genocídou, sú veľmi citliví a obrať ich o možnosť rozprávať sa so svojimi blízkymi je neľudské,“ kritizuje.
Aj preto sa organizácie, ako je napríklad Medzinárodná organizácia pre migráciu, zameriavajú na duševné zdravie utečencov.
Desaťročia útlaku
Utláčanie Rohingov pritom siaha ďaleko do minulosti. „Už v sedemdesiatych rokoch sa tu začali vlny prenasledovania, kedy Rohingovia postupne opúšťali krajinu v snahe zachrániť si život, po roku, či dvoch sa ale vrátili,“ pripomenul mladý Rohinga.
V roku 1982 im Mjanmarsko, vtedajšia Barma, odňala právo na štátne občianstvo a odvtedy sú v krajine vnímaní ako ilegálni bengálski prisťahovalci. V deväťdesiatych rokoch mjanmarská armáda zahájila operáciu Clean Nation s cieľom očistiť budhistickú krajinu od moslimskej menšiny, čím sa začala početná migrácia Rohingov do okolitých štátov ako India, Thajsko, Malajzia a Bangladéš. „Odvtedy prešlo 30 rokov, no ľudia stále neopustili tábory. Moje staré mamy a ujovia žijú v tábore už tri desaťročia, ja sám som v ňom strávil skoro jednu dekádu,“ uviedol Islam.
Slovensko pritom nepatrí medzi krajiny, ktoré Rohingom poskytujú prístup k lepším životným podmienkam.
Autorka je študentkou kurzu Globálne výzvy (nielen) pre žurnalistov na Katedre žurnalistiky FiF UK.
Článok vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizuje mimovládna organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid a Európska únia.
