Hranica s Čínou je tá najdlhšia a najfrekventovanejšia suchozemská čiara, akú Severná Kórea má. Je prakticky jediným článkom, cez ktorú funguje pohyb obyvateľstva dnu a von z krajiny. Okrem iného aj ilegálne prevádzačstvo.
Práve túto hranicu Severná Kórea v strachu z nového koronavíriusu uzavrela už začiatkom minulého roka. Zároveň stále tvrdí, že pandémia, ktorá prišla do celého sveta, k nim nedorazila. Oficiálne štatistiky tak ukazujú, že nemajú žiaden prípad nákazy.
Zatvorené hranice, zatvorený Jangmadang
„Severná Kórea má stále uzavreté hranice, takže i zásobovanie supermarketov v Pchjongjangu, kde žije severokórejská smotánka, začína kolabovať. Situácia v ostatných častiach KĽDR je ešte horšia,“ informuje česká koreanistka Nina Špitálníková, absolventka koreanistiky a študijného programu v KĽDR, ktorá sa venuje téme severokórejských utečencov. Dodáva, že podľa informácií, ktoré sa začiatkom tohto roku dostali z krajiny von, je situácia nepriaznivá už aj v hlavnom meste. V pchjongjanských obchodoch sa míňajú už aj základné suroviny ako je olej, cukor, ryža. A všetko dražie, napriek tomu, že kvalita surovín sa znižuje.
Značné percento tovaru pochádza práve spoza čínskych hraníc, najmä položky predávané na čiernom trhu (Jangmadang), vďaka ktorým prežíva nemalá časť národa. O tom, aká je situácia medzi obyvateľstvom pri zastavenom zásobovaní spoza hraníc, kde je aj za bežných okolností hojne rozšírená podvýživa, môžeme len hádať.
Väčšina Severokórejčanov nikdy nezažila nadbytok jedla. Mnoho z nich dokonca nejedáva ani základné tri jedlá denne, mnoho z nich hladuje. Väčšina národa je podvyživená, prosperuje len hlavné mesto. Je bežné, že deti umierajú na podvýživu na uliciach, dospelí v pracovných táboroch, aj na vidieku.
Východiskom sa zdajú byť nelegálne trhoviská, ktoré štát oficiálne zakazuje, ale v skutočnosti ich ticho toleruje. Sú to častokrát jediné miesta, kde si menej majetná populácia vie zaobstarať lieky či iné základné potreby, ktoré často v obyčajných štátom-povolených obchodoch, chýbajú. Jangmadang prevádzkujú zväčša ženy, pretože majú zo zákona kratšiu pracovnú dobu, a tak sa stávajú živiteľkami rodín ako nelegálne predavačky. Bežný štátny plat im nevystačí.
Bizarné zákazy a vypálené kasárne
„V Severnej Kórei napadol sneh a miestna vláda ihneď upozornila občanov, aby sa ho radšej nedotýkali z dôvodu zabránenia šírenia koronavírusu. V posledných mesiacoch krajina varovala, že vírus môže byť prenosný cez sťahovavé vtáky, znečistený prach prichádzajúci z Číny alebo prostredníctvom fajčenia cigariet,“ približuje situáciu koreanistka. V porovnaní so slovenskými nariadeniami, ako je pravidelné pretestovanie populácie či odporúčané očkovanie seniorov, znejú severokórejské nariadenia prinajmenšom zvláštne.
V júli roku 2020 sa objavila prvá zmienka o podozrivom z nákazy koronavírusom. Išlo údajne o navrátilca z Južnej Kórey, ktorý nelegálne prekročil hranicu od južných susedov. Nadväzujúc na toto tvrdenie Južná Kórea zverejnila správu o podozrení, že medzi severokórejskými vojakmi na čínskych hraniciach sa rozšíril vírus. Počas prvých dvoch mesiacov roku 2020 v tejto lokalite zomrelo takmer 200 členov armády, ktorí javili príznaky Covid-19. Miestna vláda všetko popiera, napriek tomu zaviedla prísnejšie opatrenia.
Objekty, do ktorých mali približne tisícku vojakov odviesť, uzavreli a vydezinfikovali. Za bežných podmienok nie je v miestnych nemocniciach k dispozícií dezinfekcia, mydlo či sterilné rukavice. „Kolegovia z Južnej Kórey sledovali satelitmi oblasti, kde sa mal vyskytnúť koronavírus a miestna strážna veža a kasárne boli vypálené,“ uviedla v rozhovore pre iRozhlas Nina Špitálníková.
„Situácia v Severnej Kórei sa zhoršuje, o čom svedčia aj opatrenia, ktoré severokórejská vláda podnikla voči cudzincom a diplomatom pôsobiacim v KĽDR. Tri zo siedmich západoeurópskych ambasád v Pchjongjangu sú už vyprázdnené, rovnako ako francúzske kultúrne centrum. Projekty, ktoré ambasády prevádzkovali, sú zastavené. Rovnako ako práce neziskových organizácii pôsobiacich v KĽDR,“ informuje Špitálníková.
Jedným z dôvodov pre obmedzenie pohybu je prevencia voči šíreniu koronavírusu. Druhým je ochrana diplomatov ako dôležitých informačných zdrojov. Tí môžu požiadať o politické brífingy, cestovať mimo mesto a zisťovať, aká je v krajine reálna situácia – podvýživa, chudoba či chorobnosť. Podľa koreanistky severokórejská vláda od diplomatov požaduje, aby sa vzdali práv, ktoré im podľa Viedenského dohovoru o diplomatických vzťahoch náležia. Bez nich by ich v KĽDR mohli tresne stíhať a uväzniť.
Humanitárna pomoc verzus zdravotníctvo
Koreanistka poukazuje v spojitosti s vírusom aj na najzraniteľnejšiu skupinu spoločnosti – siroty. „KĽDR je úplne uzatvorená kvôli pandémii. Zahraniční humanitárni pracovníci museli opustiť krajinu alebo im kvôli reštrikciám znemožnili chodiť do terénu,“ hovorí. Jedna z mimovládnych organizácií zabezpečovala potraviny pre siroty, teraz však pomáhať nemôže, čo môže byť pre tieto deti fatálne, dodala Špitálníková.
Po tom, ako krajina uzavrela hranice a sprísnila nariadenia, sa zdroje potravín stenčujú, a to aj kvôli odchodu neziskových organizácii či charít. Tie pôsobia aj za hranicami, kde pomáhajú utečencom dostať sa napríklad do Južnej Kórey. Tuzemský vidiek a siroty sú najohrozenejšie skupiny. Ochorenia, ktoré sú inde v zahraničí bežne liečiteľné, sú v KĽDR častokrát smrteľné.
Severokórejské zdravotníctvo je v dezolátnom stave. Sterilizácia chirurgických nástrojov či anestézia počas zákroku nie je v krajine samozrejmosťou. Štátne nemocnice nedisponujú ani základným vybavením ako sterilné rukavice či mydlo, nie to röntgenom či penicilínom. Lepšie postavení občania vyhľadávajú súkromných doktorov (tí sú ale zo zákona zakázaní, podnikanie nie je v krajine dovolené), zvyšok je odkázaný na štátne nemocnice.
Sestričky údajne používajú jednu striekačku s ihlou, ktorou vpichujú pacientom medikamenty, ak nejakými disponujú. „Šanca, že prídete do nemocnice a odídete z nej s inou, závažnejšou chorobou, je vyššia, ako tá, že vám pomôžu a uzdravia vás,“ uvádza Yeon-mi Park, utečenkyňa z KĽDR a autorka knihy In Order To Live, ktorá v súčasnosti pôsobí ako aktivistka za ľudské práva.
Ďalšou výzvou počas nemocničného pobytu je nutnosť zaobstarať si antibiotiká, pretože nemocnice ich nemajú. Jediným zdrojom je, opäť, ilegálna tržnica. Na podvýživu a infekciu umierajú Severokórejčania podľa utečenkyne najčastejšie. Podľa štatistík Healthdata.org je predpokladaný počet obyvateľov v Severnej Kórei na rok 2100 rovný 13 miliónom osôb. Pre porovnanie, v roku 2019 bolo podľa Worldbank.org sčítaných 25,6 milióna Severokórejčanov.