Pán minister, ako je to vlastne s tou nemecko-francúzsko-ruskou osou?
-- Nechajme už mýtus akýchsi osí! Rusko je strategickým partnerom Európskej únie i NATO, a to bez diskusie. Ale neexistuje nijaká os ani s ním, ani s Pekingom. Na druhej strane náš vzťah k Francúzsku má celkom inú kvalitu -- ostatne aj transatlantickú. Veď kto by hovoril o nejakej osi, keby Rusko a Čína v Bezpečnostnej rade boli hlasovali spolu s USA? Existujú aj národné stanoviská, ktoré v prípade politiky voči Iraku prevládali.
Má vojna paradoxne ten dôsledok, že pomôže procesu európskeho zjednotenia?
-- Dôsledkom je celkom iste poznanie Európanov, že musia robiť oveľa viac, ak budú chcieť, aby ich hlas mal väčšiu váhu. Za našu slabosť nemôžeme robiť zodpovedné USA; musíme upevňovať a posilniť európske stĺpy našej spolupráce pri zachovaní transatlantických väzieb. Veď práve ony sú dôležitým pilierom mnohostrannej spolupráce.
Ale nie je nerealistické vychádzať z toho, že všetky štáty sú v tejto citlivej oblasti naozaj pripravené vzdať sa suverenity v takomto širokom rozsahu?
-- Musíme sa sústrediť na prácu v konvente. V európskych otázkach som vždy optimistický. Treba si totiž vždy klásť aj otázku, čo je alternatívou? Európania sa v rámci systému zmlúv EÚ musia dohodnúť na väčšej súdržnosti. Ale ak by to nešlo, potom sa v prípade núdze musí vytvoriť skupina krajín aj mimo týchto zmlúv, podobne ako to bolo, napríklad, pri Schengenskej dohode. V Európskej únii platí staré dobré pravidlo: Nikto nemusí chcieť, ale tí, čo chcú, musia mať na to možnosti.
Odkiaľ čerpáte tento optimizmus tvárou v tvár skúsenostiam z irackého konfliktu?
-- V otázke Iraku panuje pozoruhodná zhoda názorov -- keď aj nie všetkých vlád, ale zrejme všetkých národov. A dokonca aj tzv. list ôsmich môže mať pozitívne dôsledky, ak povedie k tomu, že v budúcnosti sa budú posilňovať spoločné prvky v rozhodovaní. Napokon, značná zhoda vládne aj v tom, že Európa musí hrať významnejšiu rolu, a k tomu patrí aj schopnosť prispieť k našej bezpečnosti v 21. storočí.
Je pre vás koniec vojny úplne otvorený?
-- Spojenci sa presadia. Z vojenskej stránky USA rozhodnú konflikt vo svoj prospech. Nevieme však, ako sa táto vojna skončí a aké prinesie dôsledky. Dúfam, že režim v Bagdade čoskoro padne. Ale nevieme, aké veľké bude potom nebezpečenstvo terorizmu a kto bude v Iraku investovať. Optimistické očakávania, ktoré živili mnohí politici, sa nezhodujú s realitou. A pretože neviem, čo bude znamenať vojenské víťazstvo, je každá diskusia na tému -- čo sa stane po tom -- špekulatívna.
Nerobí vám starosti nový tón americkej vlády voči Sýrii a Iránu? Vo Washingtone ste predsa videli zoznam 60 krajín, ktoré sa považujú v boji proti teroru za problematické. A na tomto zozname bola Sýria a Irán úplne hore, hneď za Irakom.
-- Mňa znepokojuje celkový vývoj. Otázka regionálnej destabilizácie v dôsledku irackej vojny má centrálny význam. V každom prípade sa naše obavy od začiatku vojny nijako nezmenšili. Môžem len opakovať, že túto vojenskú akciu sme odmietli z troch dôvodov. Po prvé, z humanitárneho. Po druhé, pretože mierové prostriedky na odstránenie zbraní hromadného ničenia neboli vôbec vyčerpané. A po tretie, pretože riziká vojny práve na Blízkom východe nie sú predvídateľné.
Čo hovoríte na teóriu, že vojna zapája do procesu globalizácie krajiny, ktoré doň dosiaľ neboli zapojené?
-- Rozhodujúcim problém je skôr akási blokáda modernizácie v mnohých arabských krajinách. Ale či je na jej prekonanie vhodným nástrojom práve vojna so všetkými jej nekalkulovateľnými rizikami, o tom si dovolím pochybovať. Želaná modernizácia v podstate nikdy nemôže byť zdôvodnením vojny. To by bolo tvárou v tvár obetiam nielen nesprávne, ale aj cynické.
(hn/gaf)