Podľa výpočtov Medzinárodnej organizácie práce (ILO) poslali mladé thajské ženy v roku 1998 príbuzným na chudobnom vidieku približne 300 miliónov amerických dolárov. Celkový príjem z tohto biznisu v Thajsku sa odhaduje na 20 miliárd dolárov za rok. A práve vďaka podobným cifrám vyvíja ILO a OSN na thajskú vládu tlak, aby konečne prostitúciu v krajine legalizovala. Medzinárodné organizácie sa domnievajú, že uzákonenie najstaršieho remesla v tejto ázijskej krajine by prinieslo nemalé zdroje do štátnej pokladnice v podobe daní a tiež by ochránilo pred vydieraním dievčatá poskytujúce sexuálne služby.
Skupina tridsiatich mladých Thajčaniek unudene postáva pred vchodom do baru v známej štvrti hlavného mesta Bangkoku nazývanej Patpong. Každá má oblečené dlhé večerné šaty s viditeľnou okrúhlou ceduľou s "pracovným" menom. Netradičné oblečenie predstavuje akúsi módu medzi tunajšími ženami vykonávajúcimi najstaršie remeslo na svete. Dlhovlasé dievčatá viditeľne ožívajú, keď sa na ulici objavia štyria postarší turisti pochádzajúci z bohatšej ázijskej krajiny. Potenciálni klienti si zo štebotajúceho húfu, ktorý ich počas pár sekúnd obklopil, chvíľu vyberajú. Ponuka prevažuje nad dopytom. Tie úspešnejšie nastupujú s mužmi do taxíkov, ostatné sa vracajú na svoje miesto na chodníku. Je to kolobeh života dievčat pochádzajúcich z chudobného thajského vidieka.
Podobných príbehov sa odohráva v niekoľkých notoricky známych uliciach situovaných v centre komerčného dištriktu Bangkoku denne tisíce. Rovnako i na mnohých ďalších miestach hojne navštevovaných cudzincami. Hlavnými dôvodmi sú bieda rodín, z ktorých pochádzajú, vidina rýchlo a ľahko získaných peňazí a nedostatok iných pracovných príležitostí v krajine. Napodiv, prostitúcia, ktorá má v Thajsku hlboké korene, vykonávala sa tu od nepamäti a najväčší boom zažila príchodom amerických vojakov počas vietnamskej vojny, je v tejto budhistickej krajine legálnou. Tento mesiac sa však v Bangkoku začala verejná debata o tom, či predsa len nie je potrebné rozšírené sexuálne služby podchytiť zákonom. Odhaduje sa totiž, že v Thajsku je stále aktívnych najmenej 200-tisíc prostitútok. Čakajú v takzvaných masážnych salónoch, posedávajú pri barových pultoch, v skromnom oblečení sa vlnia okolo tanečných tyčí, prípadne na pódiu predvádzajú viac sofistikovanú šou. Priemerne si môžu zarobiť za mesiac 5-tisíc bahtov. Keď pracujú, nesmú jesť. Denne napĺňajú kvótu predaných nápojov, ktoré vnucujú zákazníkom. Užívajú si dva dni voľna za mesiac, všetky zdravotné kontroly si však platia zo svojho. Tie šikovnejšie a horlivejšie majú viac klientov a, pochopiteľne, i viac peňazí.
Podľa výpočtov Medzinárodnej organizácie práce (ILO) poslali, napríklad, mladé thajské ženy v roku 1998 príbuzným na chudobnom vidieku približne 300 miliónov amerických dolárov. Celkový príjem z tohto biznisu v Thajsku sa odhaduje na 20 miliárd dolárov za rok. A práve vďaka podobným cifrám vyvíja ILO a OSN na thajskú vládu tlak, aby konečne prostitúciu v krajine legalizovala. Medzinárodné organizácie sa domnievajú, že uzákonenie najstaršieho remesla v tejto ázijskej krajine by prinieslo nemalé zdroje do štátnej pokladnice v podobe daní, a tiež by ochránilo pred vydieraním dievčatá poskytujúce sexuálne služby.
Podobné názory zo zahraničia vyznievajú logicky, čiastočne však ignorujú pocity značne konzervatívnej thajskej spoločnosti. Thajčanky, ktoré sa momentálne živia predajom vlastného tela, si svoj štatút zásadne nepripúšťajú a vehementne odmietajú označenie prostitútky. Situáciu chápu ako dočasnú, vo viacerých prípadoch rodičom oznámia úplne iné povolanie. Obávajú sa stigmy, ktorá by ich postavila na okraj spoločnosti. V rozhovoroch sa až na výnimky netaja, že snívajú o tom, že raz sa usadia a založia si rodinu. Predstava, že by sa v uliciach Bangkoku mali pohybovať s akýmisi legitimáciami, je pre ne absurdná.