Ankara si stanovila európsku integráciu za jeden zo svojich hlavných politických cieľov. Nebude mať táto odmena pre Turecko aj trpkú príchuť? Napriek mnohým názorovým rozdielom je Európska únia predsa len zväzom kresťanských krajín, jej právny systém vznikol práve v tomto priestore. Ak Turecko vstúpi do EÚ, čo zostane po prijatí jej noriem z moslimskej krajiny?

-- Európsky projekt je založený na sekulárnom vnímaní práva a vychádza z myšlienok liberalizmu, osvietenstva a humanizmu, to znamená, že náboženské aspekty v ňom nehrajú primárnu úlohu. Turecko je jedinou moslimskou krajinou, kde došlo k dôslednej odluke islamského práva od štátu a legislatíva vrátane rodinného práva bola sekularizovaná už pred osemdesiatimi rokmi. Bez tejto skutočnosti by bola harmonizácia jeho práva a prispôsobenie sa európskym štandardom, ba čo i len uvažovanie o jeho vstupe do EÚ, nemožné. Ale Turecko, na rozdiel od väčšiny krajín Blízkeho východu, túto cestu nastúpilo, preto je štrukturálne iné. Táto krajina je jednoducho syntézou, sekularisti musia vnímať, že k tradíciám krajiny patrí aj závoj u niektorých žien a islamské kruhy musia pamätať na to, že od čias, keď sem sultáni privážali Európanov ako janičiarov, bola krajina nepretržite westernizovaná. Turecký islam sa navyše historicky prejavoval najvýraznejšie prostredníctvom neortodoxných mystických varián, a nie ortodoxnej viery. K postupnému prechodu na pluralitnú demokraciu došlo z objektívnych príčin v Turecku po roku 1950, teda omnoho skôr ako napríklad v arabských krajinách, a preto tu bol širší priestor na hľadanie kompromisov medzi svetským štátom a náboženstvom.

Ako sa pozeráte na možnosť spoločného fungovania kresťanských a moslimských štátov v rámci jedného zväzu? Kde sú hranice Európy?

-- Francúzsky exprezident a súčasný predseda Európskeho konventu Valéry Giscard d'Estaign v novembri 2002 vzbudil pozornosť vyhlásením, že Turecko nemôže v budúcnosti počítať s členstvom v EÚ, pretože 95 percent jeho obyvateľov nežije na európskom kontinente. Pozorovateľ by sa však oprávnene mohol spýtať: platilo by to aj pre krajinu galského kohúta v prípade, že by bolo Alžírsko ostalo súčasťou Francúzska? Spomeňme si. Francois Mitterrand, ktorý bol v momente vypuknutia alžírskej vojny v roku 1954 ministrom vo vláde Pierra Mendesa Francea, napríklad vyhlásil, že Alžírsko "to je Francúzsko". Toto stanovisko pritom vtedy nepredstavovalo žiaden exhibicionizmus. Vyjadrovalo iba prostý fakt, že Alžírsko -- na rozdiel od Tuniska alebo Maroka, nehovoriac už o Madagaskare alebo Senegale -- nebolo kolóniou, ale francúzskym územím na protiľahlom brehu Stredozemia. Svojimi tromi departementmi bolo priamou súčasťou materskej krajiny, Francúzskom "na juhu". Ak si odmyslíme význam teritória kvôli zásobám ropy či francúzskym jadrovým pokusom na Sahare, celý milión Francúzov, ktorí tu v polovici minulého storočia žili, nezabúdal parížskym politikom pripomínať, že Alžírsko sa stalo súčasťou Francúzska skôr ako Savojsko na úpätí Álp.
Preto by sa kandidatúra Turecka mala posudzovať tiež podľa napĺňania objektívnych kritérií (hospodárskych, právnych a ďalších), nie podľa toho, akou časťou zasahuje teritórium krajiny do zemepiscami definovanej predstavy Európy. Ak sa niekto v EÚ obáva prílevu lacnej pracovnej sily, tak je potrebné takto jasne problém pomenovať a hľadať jeho riešenie, nie zástupné problémy. Apropo, európska časť Turecka je väčšia ako Slovinsko či Macedónsko.

Čo by z vášho hľadiska znamenal vstup Turecka do EÚ?

-- Od potenciálne najväčšej a najľudnatejšej krajiny EÚ je celkom oprávnené očakávať splnenie kritérií stanovených pre vstup. Ba čo viac, ak prijmeme argument, že najsilnejší vždy udávajú tón, nebolo by od veci očakávať, aby išlo príkladom, nielen prijímaním dobrých zákonov, ale aj ich dodržiavaním v praxi. Mnohé kroky už Turecko urobilo, ale je nepochybné, že celý rad problémov ešte len čaká na riešenie. Aj preto sa zatiaľ nezačali rokovania s Tureckom o vstupe do EÚ.

Akú úlohu by v tomto procese mohla zohrať armáda? Existuje aj možnosť alžírskeho scenára?

-- Neexistuje žiadna podobnosť medzi tureckou Stranou spravodlivosti a rozvoja (AKP) a alžírskym Islamským frontom spásy z roku 1992. Turecké voľby sa konali v pokojnej a demokratickej atmosfére. AKP má progresívny konzervatívny program a nesnaží sa vnútiť ľuďom moslimskú ideológiu v hocijakej podobe. Alžírski radikáli chceli voľby využiť iba ako výťah k moci, ktorú by už potom nepustili z rúk.
Ani tzv. kresťanské krajiny, povedzme katolícke Rakúsko a Kolumbiu, nemôžeme hodnotiť iba podľa náboženských kritérií, ale dôležitú úlohu zohráva vždy hospodársky, kultúrny, spoločenský a historický kontext. To platí všade vo svete. Podstatné je však pochopiť, že človek môže byť zároveň moslimom a demokratom, podobne ako môže byť súčasne moslimom a diktátorom.

Kde ležia dôvody víťazstva islamistickej strany v tohtoročných voľbách?

-- Víťazstvo AKP bolo odpoveďou na najväčšiu hospodársku krízu po druhej svetovej vojne, ktorá podľa neoficiálnych údajov spôsobuje až 30-percentnú nezamestnanosť. Voliči preto odmietli doterajšie politické špičky a do vyprázdneného stredo-pravicového priestoru sa šikovne posunula AKP, ktorá oslovila Turkov svojou prointegračnou rétorikou a podporou balíka reformných zákonov v lete 2002. AKP nerobila kampaň na islamských témach a vyjadrila rešpekt k laickému charakteru štátu. Som presvedčený, že ak nesplní očakávania, môže skončiť tak ako nacionalistická Strana národnej akcie. Tá v roku 1999 zaznamenala obrovský zisk, bola druhou najsilnejšou stranou a vzhľadom na radikálnu minulosť sa mnohí na ňu pozerali podozrievavo. Minulý mesiac sa však nedostala ani do parlamentu. Terajšia vláda je pri moci ešte len veľmi krátko, prv, než ju začneme kritizovať, doprajme jej stodňový "zahrievací" čas.