Jej dlhoročným poslaním je podieľať sa na pátraní po najmodernejšom lieku proti rakovine. Vypracovala sa až na manažérku laboratórií Ústavu pre molekulárnu onkológiu v talianskom Miláne. Už niekoľko týždňov pracuje na novom programe molekulárnej medicíny, ktorý vyvíjajú v sesterskom Európskom onkologickom ústave. "Hlavným cieľom nášho projektu je spraviť z nádorov a rakoviny vôbec prinajhoršom chronickú chorobu, s ktorou sa dá žiť a umrieť. Práve to je cieľ modernej onkológie," vysvetľuje 45-ročná bratislavská rodáčka Bronislava Matošková.
Výzva, čo sa neodmieta
Naša vedkyňa sa stala manažérkou Ústavu pre molekulárnu onkológiu hneď v jeho začiatkoch. "Dovtedy som pracovala priamo vo výskume, z osobných dôvodov som však hľadala nové zameranie. Vedecký riaditeľ ústavu mi ponúkol post manažéra v tomto vznikajúcom inštitúte. Bola to výzva, ktorá sa neodmieta,“ spomína Matošková. S odstupom času tvrdí, že jej osobná pracovná skúsenosť z rozličných laboratórií, vrátane tých najmodernejších, jej výrazne uľahčila prácu na formovaní tohto výskumného ústavu.
Práve milánsky ústav patrí k najmodernejším a najprestížnejším inštitútom na výskum rakoviny v celej Európe. "Mojou úlohou bolo vytvoriť a udržiavať podmienky pre produktívnu prácu dvoch desiatok skupín s 250 vedcami rôzneho výskumného zamerania. Ich prioritou je výskum vzniku a rastu nádorových ochorení so záujmom o nové diagnostické metódy a terapiu,“ hovorí mladá žena, ktorá boju s rakovinou zasvätila svoj život. "Dôležité je, aby to už viac nebolo smrteľné ochorenie. Usilujeme sa o to nielen my, ale všetky popredné inštitúty a výskumné pracoviská na celom svete,“ vysvetľuje Matošková.
Slováci vo svete vedy
Dnes v milánskom ústave pracujú mnohí cudzinci, dokonca aj Slováci. "Vedecký výskum nepozná a neuznáva hranice, fyzické ani politické. Veda je nadnárodná a nie je uzavretá ani časovo. Preto je nevyhnutné vo vede, a to nielen medicínskej či biologickej, odtrhnúť sa od koreňov a vystaviť sa novým poznatkom.“ Podľa Matoškovej je tak odchod do zahraničia takmer nepísanou podmienkou úspechu. "Podmienky na Slovensku sa však od čias, keď som študovala, podstatne zlepšili. A čo je najdôležitejšie, je omnoho ľahšie cestovať aj za prácou, štúdiom či uzatvárať spoluprácu aj mimo Slovenska. Nové skúsenosti a poznatky však vyžadujú dosť aktívnu znalosť angličtiny, ktorá je hlavným komunikačným jazykom vedeckého sveta.”
Matoškovej sa podarilo odísť na Západ už počas štúdia pred pádom komunizmu - kým jej spolužiaci išli na letné brigády do Ruska, ona sa dostala dvakrát na stáž do Švédska. V apríli 1990 odišla na päť rokov do Spojených štátov, kde s zoznámila s budúcim manželom, Talianom. V roku 1995 sa spolu presťahovali do Talianska, kde sa jej manžel stal vedeckým riaditeľom jedného z ústavov. V Taliansku žijú doteraz a vychovávajú tu aj svoje deti.