Maďarské obce Kolontár a Devecser sú doslova odrezané od sveta. Každý vchod do dedín, ktoré minulý týždeň v pondelok zaplavilo toxické bahno a zabilo sedem ľudí, je zatarasený a stráži ho policajná hliadka. „Sem nemôžete. Je to nebezpečné,“ hovorí nám asi tridsaťročný policajt s rúškom na ústach pri vstupe do Devecseru. Nikto v oblasti nie je v bezpečí a situácia je naozaj tragická. Poškodenú hrádzu skládky toxického červeného kalu sa doteraz nepodarilo opraviť a jej zrúteniu nevie nik zabrániť. Stovky vojakov a záchranárov tak majú plné ruky práce. Ich hlavnou úlohou je postarať sa najmä o to, aby ochránili domy. Nová hrádza vysoká až päť metrov by mala stáť v stredu. To však môže byť podľa Úradu pre ochranu životného prostredia neskoro. Ďalšie pretrhnutie odkaliska je už totiž otázkou len niekoľkých hodín.

Bezdomovci za pár minúť
Takmer z deviatich stoviek obyvateľov obce Kolontár sa stali počas niekoľkých minút bezdomovci. Kvôli bezprostrednému ohrozeniu sa museli v sobotu ráno narýchlo zbaliť a opustiť svoje domovy. „V sobotu v noci o jednej nám volali známi z Devecseru, že počuli, že na hrádzi sú znova problémy. Vybrala som cestovnú tašku a začala sa baliť. Ani neviem, čo som do tašky nahádzala,“ opisuje Beáta Moneková situáciu ako vystrihnutú zo scenára tragického filmu. A naozaj, to, o čom sa niekoľko dní len potichu šepkalo sa premenilo na nočnú moru v priamom prenose.

Toxická smršť
Moneková opustila svoj dom, kde žije spolu s ďalšími štyrmi príbuznými, len s jednou cestovnou taškou. Chvíle, ktoré prežívali od pondelňajšej tragédie by určite nepriala ani svojmu najväčšiemu nepriateľovi. „Počas piatich dní sa pretrhla hrádza a teraz nás vysťahovali. To, čo ľudia vidia televízii, je len štvrtina toho, čo sa stalo. Nikto to nevie opísať.“ Deväťsto ľudí našlo svoje dočasné útočisko v blízkom meste Ájka, kde im zabezpečili prechodné ubytovanie v športovom centre. Tí, ktorí mohli, nasledujúce dní strávia u príbuzných. Ako dlho to však potrvá, si nik netrúfne odhadnúť.

Zopakovania pondelňajšej tragédie sa desia všetci. Desiatky ľudí prišli o svoj majetok, niektorí zažili tragédiu priamo na vlastnej koži. „Robil som niečo na streche a pozerám, ako sa na môj dom valí červené bahno. V jednom okamihu som sa pozrel na most a videl, ako kal strhol auto. Sedel v ňom mladý chlap, Zsolt, ktorý sa celou silou snažil otvoriť dvere. Nijako sa mu to však nedarilo. Tlak bol veľmi silný. Zomrel tam pred mojimi očami,“ spomína so slzami v očiach na pondelok József Lengyel.

Domov sa už nevrátia
Pred športovým centrom vládne smútok. Pri vchode stoja záchranári a policajti, ktorí sú pripravení kedykoľvek pomôcť. Všetci vedia, že to, čo si museli stovky ľudí prežiť, ich veľmi poznačilo. Smutné je to, že takmer nikto si už život v malej dedine na stredozápade Maďarska nevie predstaviť. „Pochybujem, že sa život v Kolontári vráti do bežných koľají. Vôbec sa necítime v bezpečí. Neviem si predstaviť, že by sme tam mali ostať žiť do konca života,“ pripomína Moneková, ktorá sa v ťažkých chvíľach snaží utešiť svojho deväťročného syna. A určite nie je jediná. Aj keby sa totiž úradom podarilo ďalšej katastrofe zabrániť, desivé spomienky a strach ostanú v životoch postihnutých ľudí natrvalo.

Nikto nič nevie
Stovkám ľudí z Kolontáru pomáha celá krajina. Maďarská vláda na čele s Viktorom Orbánom zriadila pre postihnutých špeciálny fond, na ktorý môžu prispievať nielen Maďari. V Ájke pomáha zúfalým ľuďom s nejasnou budúcnosťou každý, kto môže. Pred dverami športoviska sa otáčajú autá s jedlom, vodou, oblečením, dekami a liekmi. Kolontárčania sú vďační a prácu záchranárov, vojakov a krízového štábu si naozaj pochvaľujú. Prekáža im však, že o svojej budúcnosti nič nevedia. „Nikto nám nič nepovie. Sme tu už niekoľko hodín. Neviem, či sa vôbec budeme môcť vrátiť po zvyšok vecí,“ sťažuje sa mladá žena.