Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
04.09.2015, 00:00

Boli sme s utečencami na hraniciach: plot je zbytočný, cesta je voľná

Reportéri HN mapovali najboľavejšie miesta Schengenu. Maďarská polícia nebráni prieniku utečencov cez hranicu.

Za zákrutou cesty k maďarsko-srbskému hraničnému priechodu Királyhalom ich na trávniku posedáva asi osemdesiat. V šere zapadajúceho slnka to pripomína romantický piknik viacerých rodín. Muži, ženy so zahalenými tvárami, deti. Všetkým sa však v tvárach odzrkadľuje únava a strach. Nad ich provizórnym bivakom pod holým nebom sa vznáša silný zápach. Dve mobilné toalety na okraji lúky len sťažka zachraňujú situáciu. Niektorí si radšej odskočia za stromy.

Prišli zo Srbska. Jeho hranica sa rozkladá ani nie kilometer odtiaľto. Patria medzi desaťtisíce tých, ktorí sem doputovali takzvanou balkánskou cestou – Turecko, Grécko, Macedónsko, Srbsko, Maďarsko. Stráži ich len jeden policajt sediaci v služobnom aute. Keď sa k nemu priblížime, otvorí dvere a slušne, no rázne nám zavelí:„Žiadne fotografovanie. Žiaden prístup. Policajný sektor.“

„Čo s nimi budete robiť?“ pýtame sa. Príslušník mykne plecom. „Prídu autobusy a odvezú ich do tábora.“ Utečenci našu prítomnosť pozorujú s maximálnou apatiou. Znásilňovanie Sloveniek, stínanie hláv ich partnerov ani stavanie mešít v krajine pod Tatrami nie je na programe dňa.

Bivakovanie popri hranici

Podvečerný nečakaný obrázok zalomcuje aj ostrieľaným fotoreportérom Hospodárskych novín, ktorý by najradšej ani len nohu „Arabáša“ nepustil na naše územie. Spoločne sme vyrazili z Bratislavy v čase, keď vrcholí utečenecký exodus. Hoci používať takýto termín je predčasné, lebo nikto si netrúfa predpovedať, kedy táto kríza dosiahne skutočne svoju špičku. Železničnú stanicu Keleti v Budapešti práve okupujú imigranti, no my smerujeme k jednému z najboľavejších miest starého kontinentu, kde do Maďarska preniká okolo tritisíc imigrantov denne.

Uvítacou bránou do Schengenu sú kotúče ostnatého drôtu, lesknúce sa v páľave letného slnka. V ich blízkosti sa na každom kroku dá naraziť na pozostatky táborísk, ktoré akoby po sebe zanechali nevychovaní turisti. Deky, spacáky, pohodené tenisky, klobúčik, obaly od keksov Banini Domačicia. A všade navôkol plastové fľaše.

Popri plote vo vzdialenosti zhruba jedného kilometra od seba stoja terénne autá Rendőrség – polície. Nič nenasvedčuje tomu, že v ten deň na jedno z nich začali hádzať kamene pravdepodobne prevádzači s výkrikmi „nenecháte nás pracovať!“ Nuž, každý z nás si zamestnanosť predstavuje inak.

Plot je miestami poškodený, jasne na ňom vidieť známky manipulácie. Utečenci ho podliezajú i preliezajú. Súvislý pás ostnatého drôtu je v úseku asi piatich metrov dokonca prerušený. Vedú tade koľajnice. V tej chvíli sa aj my premieňame na ilegálnych migrantov. Akurát naopak – vstupujeme na srbské územia. Vo vysokej strážnej veži obďaleč nikto nehliadkuje. Oproti nám sa nesmelo približujú hlúčiky utečencov. S batohmi na chrbtoch, v rukách plastové fľašky s vodou či minerálkou. Majú cenu zlata.

Absurdný ostnatý plot

„Sme zo Sýrie. A sme jedna rodina,“ objasňuje nám Abdulrahman, hlava celej famílie. Dôvod ich úteku?„War!“ skríkne muž. Do rúk schmatne imaginárnu pušku a začne napodobňovať rachot streľby. „Puf! Puf! Puf!“

Stíši hlas a sonduje, či sú na druhej strane policajti. Áno. Rodina si dáva čelom vzad a mizne v lesíku. Za ňou po koľajniciach kráčajú ďalší. „No media,“ dávajú nám na známosť a prechádzajú na druhú stranu plota. Z krovia na nich nevyskočia pohraničníci, ani sa neozve húkačka policajnej sirény. Nechápeme. Prečo si Maďari dali námahu budovať 175 kilometrov dlhý plot pozdĺž svojej hranice? Prečo toto absurdné divadlo? Pre koho?

Policajti nechávajú udalostiam voľný spád. Nevenujú ani pozornosť renomovaným televíznym štábom z celého sveta so satelitnými anténami, ktoré si rozložili stanovištia pri frekventovaných miestach. Môžu celé dni striehnuť na ten správny záber. Aj my sa zaraďujeme medzi lovcov utečencov, len s tým rozdielom, že máme podstatne menej času. Utečenci sú v kurze. Kŕmia médiá i ustráchaných občanov Európy.

Na imigrantov sa dá naraziť všade, aj keď sa snažia nevytŕčať. Kráčajú popri cestách maďarského vidieka, rozkladajú si stany v pohostinnom azyle lesa, v obchodoch si kupujú minerálky. Mali by sme to byť my, ktorí kladú otázky. V pohraničnom meste Mórahalom sa nás však spýta mladík z päťčlennej partie rovnakej vekovej skupiny:„Where is the railway station?“ Netušíme, kde tá železničná stanica môže byť. Keď sa však potešíme, že aspoň niekto ovláda anglický jazyk, zistíme, že je to asi jediná fráza, ktorú sa mladík naučil. Prítomnosť neželaných návštevníkov miestnych už ani príliš nevzrušuje.

Ako na autobusovej stanici

Neďaleko Mórahalomu sa nachádza malý hraničný priechod Röszke. Jeho okolie sa zaraďuje medzi najderavejšie miesta Maďarska, kadiaľ prechádzajú imigranti. Asi kilometer od neho sa rozkladá záchytný tábor. Na asfaltovej ploche pred ním parkujú autobusy. Na čelnom skle majú tabuľky POLICIA TRANSPORT. Chvíľami sú ich aj desiatky. Akoby v jednom kolobehu privážajú aj odvážajú nanútených pasažierov. Najmä zo Sýrie, Afganistanu či Pakistanu.

Okolo stanov sa ich tmolia stovky. Tábor je obohnaný dvojitým plotom. Utečencom tu odoberajú odtlačky prstov a presúvajú ich napríklad do mesta Szeget, kde sa vybavujú ďalšie formality. Oddiel policajtov zoraďuje do dvojradu jednotlivé skupiny. Jeden z príslušníkov má natiahnuté sterilné rukavice. Keď treba, rukou postrkuje utečencov vyčnievajúcich zo šíku. Autobus so sykotom otvorí dvere a oni poslušne a bez protestov obsadzujú sedadlá. Ďalšiu várku imigrantov má tábor z krku. S narastajúcimi hodinami sa jeho útroby pomaly vyprázdňujú. Aj zajtra je deň.

Preč! Preč!

Keď na nasledujúce ráno prechádzame okolo tábora, nevidno v ňom takmer ani živej duše. Prichádza však autobus, vystupujú z neho noví prišelci a stany začínajú ožívať.

Aj na zákrute cesty do Királyhalomu postáva už len zopár nešťastníkov. Včerajší „piknik“ sa skončil. Pri policajnom aute postáva akýsi úradník v obleku a sleduje situáciu. O niekoľko kilometrov ďalej pri poľnej ceste utečenci zbierajú odpady pod dohľadom policajtov.

V Röszke sa pokúšame prejsť na srbskú stranu. Colnica je uzatvorená, informuje nás policajt a posiela nás na iný hraničný priechod. Otáčame auto do protismeru. Dostať sa legálne do prvej krajiny mimo Európskej únie je zrazu problém. Do Srbska prenikáme na ďalšom priechode. Smerujeme do Kanjiži. Toto desaťtisícové mestečko musí zvládať prílev imigrantov. Údajne v tamojšom záchytnom tábore je ich tisíc až tisícpäťsto. V jeho blízkosti policajt zastavuje a svedomito kontroluje každé okoloidúce nákladné vozidlo.

V tábore vládne čulý pracovný ruch. Stavebné mechanizmy zarovnávajú pozemok za poslednými stanmi a navážajú naň úlomky tehál. Zdá sa, že kompetentní rátajú s rozširovaním kapacity. Udomácňuje sa tu tiež biznis – pred vstupom si rozložili svoje stánky podnikatelia s občerstvením. V ponuke sú hamburgery, keksy, čipsy, kola či minerálka. „Najviac na odbyt ide kuracie mäso,“ spokojne hovorí predavač, pričom inkasuje srbské dináre. Odkiaľ berú utečenci peniaze? Nevie.

Každý tu zostáva len zopár dní. Každý chce ísť preč. Do Maďarska. A ďalej. Na západ,“ vysvetľuje nám mladý Sýrčan. „Autobusmi alebo taxíkmi.“ Zrazu vyskočí a spolu s ostatnými uteká k linkovému spoju Kanjiža – Martonoš – Horgoš. Nastáva mela, každý sa chce predrať dovnútra. Šofér zatvára dvere, až keď je autobus nabitý do posledného miestečka. Ani sa nestihneme spýtať, či sme slovu taxi dobre rozumeli. Ale áno, keď neskôr zbadáme pristavené autá s typickou žltou ceduľkou na kapote.

Neznámy pojem ľudskosť

Balkánska cesta sa čoraz viac podvoľuje tlaku imigrantov. V Macedónsku sa im otvorili kordóny policajtov a mimoriadne vlaky vyrazili smerom k hraniciam. Zo srbského Belehradu zase utečencov autobusmi zvážajú do oblastí v tesnom dotyku s Maďarskom. A našim južným susedom zase povolili nervy, keď utečencom dovolili natlačiť sa do vlakov s cieľovou stanicou Viedeň. Nezabránil tomu ani ostnatý plot s ostrými žiletkami, hoci Slováci jeho vybudovanie schvaľujú. Prieskum agentúry Polis ukázal, že sa pozdáva až 63,5 percenta respondentov.

S pojmom ľudskosť zatiaľ naša krajina nenarába. Svoje dvere otvorí len stovke utečencov, čo nestojí ani za povšimnutie. A ešte aj tá nepatrná kvapôčka v mori sa bude musieť vedieť pomodliť Otčenáš.

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.