Chios sa asi potápa. Mám ten pocit, pretože ostrov je aj teraz, po sezóne, preplnený ľuďmi - utečencami, ktorí mali to šťastie, že sa im podarilo preplávať more a pristáť pri brehoch tohto gréckeho ostrova, píše pre Lidovky.cz Petra Procházková priamo z gréckeho ostrova.
"Bolo to šialené, mali sme čln plný vody, vlny sa cez nás valili, deti strašne kričali... ale doplávali sme až k brehu. Manželka vylievala celou cestou vodu. Nevedeli sme, že je slaná! Tak nás pálila na tvári... Ale teraz už bude všetko dobré," hovorí mi Achmet z Afganistanu, ktorý priplával v sobotu dopoludnia na Chios. Mimochodom, Afganistan nemá more a väčšina z tých, ktorí predvádzajú výkony hodné skúseného námorníka, nikdy v živote žiadne more nevidela.
Moja cesta turistickou loďou stála 25 eur a trvala 40 minút. Bola som v suchu a teple oblečená, napriek tomu mi bola zima a vietor ma skoro sfúkol z paluby. Achmet zaplatil za každého dospelého člena svojej rodiny 1 200 eur a plavil sa na gumovom člne 4 a pol hodiny. Posledný kilometer sa už zmieroval s tým, že ako stovky utečencov, ktorí to skúšali pred ním, skončí na dne mora. Aj s deťmi, ktoré ležali po krk vo vode na podlahe člna. Doplával. Dokázal to.
Matka aj dieťa majú to najhoršie snáď už za sebou
Afganca Husseina stretávam na pláži asi tri kilometre za mestom Chios. Na pláži je spolu s tými, s ktorými skoro ráno vyrazil od tureckých brehov. Naposledy sme sa videli v tureckom Cesme. Bál sa a nedokázal to skryť. "Neviem plávať," povedal mi večer pred tým, než sa pustil na cestu. Husseinovi doma v Afganistane asi nehrozilo bezprostredné nebezpečenstvo, ale potenciálne áno. Talibanci Hazarijcov pokladajú za úhlavných nepriateľov a akonáhle by obsadili jeho štvrť, bolo by na útek neskoro.
Hussein chce študovať, pracovať, oženiť sa a svojim deťom poskytnúť väčšiu šancu na lepší život, než mal on sám. Tak mi vysvetľoval motívy, ktoré ho viedli k nebezpečnej ceste. Je to zločin, že niekto chce žiť bez strachu, že sa zajtra prebudí do vojny? Je to vôbec zločin, že niekto sa chce mať dobre? Zatiaľ je ale predčasné hovoriť o zvýšení životných štandardov, pretože to hlavné je usušiť si úplne premočené veci.
V sobotu dorazilo na Chios niekoľko člnov. Niektorých utečencov sa ujali grécki dobrovoľníci, iných pracovníci Červeného kríža. Zaregistrujú ich, a potom sú úplne slobodní. Nikto ich nikam nezatvára, nebráni im vo voľnom pohybe, nikto sa ich nebojí a nikto im nenadáva.
Úplne bez problémov strávia na ostrove pár dní, potom si ako každý iný občan kúpia lístok na loď na pevninu a odplávajú, rovnako ako napríklad turista... A hlavne, nikto sa ich tu nebojí. A to napriek tomu, že teraz tvoria podstatné percento z obyvateľov ostrova. Nezvýšila sa tu ani kriminalita, ani nestúpol počet krádeží v obchodoch.