Návšteva amerického prezidenta Baracka Obamu na Kube prispela k ohrievaniu vzťahov medzi karibskou krajinou a Spojenými štátmi. Mnohí ľudia v oboch krajinách veria, že normalizácia vzťahov prinesie investície, ktoré pomôžu Kube s rozvojom jej ekonomiky a zlepšia život jej obyvateľov. No v poľnohospodárstve môžu americké investície napáchať viac škôd než úžitku.
Posledných 35 rokov sa venujem štúdiu agroekológie vo väčšine krajín Strednej a Južnej Ameriky. Agroekológia je prístup k farmárčeniu, ktorý uzrel svetlo sveta koncom 70. rokov v Latinskej Amerike ako reakcia na technologicky intenzívnu a environmentálne deštruktívnu poľnohospodársku stratégiu charakteristickú pre moderné industrializované poľnohospodárstvo.
Agroekológia sa snaží kombinovať západné znalosti s tradičnými znalosťami, podporuje malých farmárov a využíva udržateľné postupy. Kuba sa pre tento prístup rozhodla z nutnosti, keď po páde Sovietskeho zväzu prišla o ekonomického partnera. Vďaka tomu sa však kubánske poľnohospodárstvo stalo ukážkovým príkladom ekologického farmárčenia.
To sa však teraz môže zmeniť. Ak sa nepodarí dobre zmanažovať vzťahy s americkým agrobiznisom, revolučné riešenia, s ktorými prišli v posledných desaťročiach kubánski campesinos - roľníci, sa môžu stratiť. Kuba sa môže poľahky vrátiť späť k prístupom závislým od mechanizácie, k transgénnym plodinám a agrochemikáliám.
Obrat k agroekológii
V dekádach po revolúcii v 1959 sa dominantným obchodným partnerom Kuby stali krajiny socialistického bloku. Kubánska vláda určila, že 30 percent všetkej poľnohospodárskej pôdy bude slúžiť k pestovaniu cukrovej trstiny na vývoz, zároveň musela Kuba 57 percent svojich potravín dovážať. Farmári záviseli od traktorov, obrovských množstiev pesticídov a hnojív, pričom to všetko museli dovážať z krajín východného bloku. V 80. rokoch však bol výskyt škodcov na vzostupe, s kvalitou pôdy to šlo z kopca a výnosy kľúčových plodín ako napríklad ryže, začali klesať.
S následným prepadom kubánskeho zahraničného obchodu spôsobeným rozkladom sovietskeho bloku skolabovala aj tamojšia produkcia potravín. Chýbali dovážané hnojivá, pesticídy, traktory a palivo. Situácia bola taká zlá, že Kuba v tej dobe dosahovala najnižší rast potravinovej produkcie na hlavu v celom Karibiku a Latinskej Amerike.
V reakcii na to začali farmári v spolupráci s miestnymi vedcami zavádzať agroekologické postupy. Tisícky byvolov nahradili traktory, do ktorých aj tak nemali dostatok paliva a náhradných dielov. Namiesto chemických hnojív siahli po biologickom hnoji a namiesto insekticídov začali vyrábať biopesticídy. Zároveň miestni predstavitelia prijali paletu agrárnych reforiem a pristúpili k decentralizácii, podporili skupiny farmárov, aby pestovali a predávali svoju úrodu spoločne.
Po tom ako Kuba znížila závislosť svojho poľnohospodárstva od dovážaných vstupov a nástrojov, produkcia potravín sa vzchopila. Medzi rokmi 1996 a 2005 dosahoval rast kubánskej potravinovej produkcie 4,2 percenta ročne, v období, kedy poľnohospodárska produkcia vo zvyšku Latinskej Ameriky a Karibiku stagnovala.
Začiatkom milénia kubánske ministerstvo poľnohospodárstva rozpustilo všetky “neefektívne štátne spoločnosti” a štátom vlastnené farmy a umožnilo vznik 2600 nových malých mestských a predmestských fariem. Politika umožnila využiť tri milióny hektárov nevyužívanej štátnej pôdy. Z urbánnych fariem, ktoré vznikli počas ekomickej krízy na začiatku 90. rokov, sa stali významní dodávatelia potravín.
Dnes je na Kube 383-tisíc mestských fariem, pokrývajúcich 50-tisíc hektárov inak nevyužívanej pôdy, s produkciou prekračujúcou 1,5 milióna ton zeleniny. Tie najproduktívnejšie mestské farmy vynášajú až 20 kilogramov potravín na štvorcový meter, najvyššie výnosy na svete bez použitia chemikálií. Mestské záhrady pokrývajú od 50 do 70 a viac percent spotreby čerstvej zeleniny v mestách ako je Havana či Villa Clara.
Riziko otvárania sa
Kubánsky poľnohospodársky systém je pod rastúcim tlakom produkovať plodiny na vývoz a pre potreby prekvitajúceho turizmu. Časť produkcie sa odkláňa od miestnych lokálnych a regionálnych trhov a čoraz viac sa zameriava na nakŕmenie žalúdkov turistov a produkciu organických tropických produktov na export.
V marci počas návštevy americkej delegácie na Kube podpísal americký minister poľnohospodárstva Tom Vilsack so svojim kubánskym náprotivkom Gustavom Rodriguezom Rollerom dohodu o vzájomnej výmene myšlienok a výskumu. Prezident Obama by americkým firmám rád otvoril dvere na Kubu, aby tam mohli predávať svoje produkty.
“Americkí producenti sú dychtiví, aby pomohli Kube naplniť jej potrebu zdravých, bezpečných a výživných potravín,” povedal Vilsack. Americká poľnohospodárska koalícia za Kubu, ktorá vznikla v roku 2014, aby mohla lobovať za zrušenie obchodného embarga s Kubou, pozostáva z viac než 100 poľnohospodárskych a obchodných skupín. Analytici odhadujú, že ak sa podarí zjemniť pretrvávajúce regulácie a zrušiť obchodné bariéry, americký poľnohospodársky export na Kubu by mohol dosiahnuť 1,2 miliardy.
Poľnohospodársky priemysel
Keď sa poľnohospodársky biznis vyberie do rozvojových krajín, snaží sa o úsporu z masovej produkcie. To vedie ku koncentrácii pôdy do rúk niekoľkých korporácií a štandardizáciu malých pestovateľských systémov. Tieto zmeny následne vytláčajú malých farmárov z ich pôdy, vedú k odklonu od miestnych odrôd a tradičných farmárskych postupov. Expanzia transgénnych plodín a biopalív v Brazílii, Paraguaji a Bolívii od začiatku 90. rokov je príkladom tohto procesu.
Existuje riziko, že ak sa americkému industrializovanému poľnohospodárstvu podarí expandovať na Kubu, môže zničiť celú komplexnú sociálnu sieť malých agroekologických fariem, sieť, ktorú pomocou horizontálnej výmeny znalostí v posledných desaťročiach vybudovalo viac než 300-tisíc campesinos - roľníkov.
Taký vývoj by znížil rozmanitosť rastlinnej produkcie Kuby, poškodil miestnu ekonomiku a potravinovú bezpečnosť. Ak veľkoproducenti vytlačia malých farmárov, poľnohospodárstvo sa preorientuje na export, čo zvýši nezamestnanosť. Nie je nič zlé na tom, ak sa miestni farmári zapoja do zahraničného obchodu, no nemalo by ich to vytláčať z role, ktorú zohrávajú ako miestni producenti potravín. Kubánska vláda preto bude musieť campesinos chrániť zamedzením dovozu produktov, ktoré sami pestujú.
Kuba časť potravín stále dováža, vrátane amerických produktov ako je hydina či jedlá zo sóje. Odvtedy ako Američania v roku 2000 zlegalizovali vývoz poľnoprodukcie na Kubu, americký export do tejto krajiny dosiahol dovedna 5 miliárd dolárov. Avšak ročné predaje od roku 2008 klesajú z najvyšších 658 miliónov ročne na 300 miliónov v roku 2014. Americké firmy by rady získali späť niektoré trhové podiely, o ktoré prišli na úkor EÚ či Brazílie.
Diskutabilná závislosť od dovozov
O tom nakoľko Kuba závisí od dovozu potravín sa veľa diskutuje. Americká vláda odhaduje, že dovozy predstavujú 60 až 80 percent kubánskej potreby kalórií, no iné odhady sú omnoho nižšie.
V skutočnosti má Kuba potenciál prostredníctvom agroekologických metód produkovať dostatok potravín, aby nakŕmila svojich 11 miliónov obyvateľov. Krajina má v dispozícii okolo 6 miliónov hektárov rovnej pôdy, ďalší milión hektárov jemne naklonených území sa taktiež dá využiť k pestovaniu. Viac než polovica tejto pôdy pritom zostáva neobrobená, produktivita územia aj pracovnej sily, ako aj efektivita využívania zdrojov, je v tejto oblasti tiež stále nízka.
Vypočítali sme, že keby všetci roľníci a družstevníci prijali rozmanité agroekologické postupy, Kuba by dokázala vyprodukovať dostatok potravín k nasýteniu svojej populácie, zabezpečovať potraviny pre turistický priemysel a ešte by jej zostalo aj na vývoz, aby mohla generovať príjmy zo zahraničia.
Kubánsky prezident Raul Castro na margo Obamovej návštevy poznamenal, že hoci aj s otvárajúcimi sa vzťahmi so Spojenými štátmi prišli nejaké benefity, “neznamená to, že sa vzdáme ideálov samostatnosti a sociálnej spravodlivosti, že sa vzdáme čo i len jedného princípu, alebo že ustúpime čo i len o milimeter z obrany našej národnej suverenity. Vydobyli sme si ju totiž za cenu veľkých obetí a rizík.”
Malí farmári na Kube stále kontrolujú len 25 percent poľnohospodárskej pôdy v krajiny, ale produkujú 65 percent jej potravín, výrazne prispievajúc k suverenite ostrova. Ich agroekologické výsledky tak predstavujú jeden z odkazov tejto tamojšej revolúcie.
Autor je profesorom agroekológie na Kalifornskej univerzite v Berkeley.
Zdroj: The Conversation
