S trochou zveličenia možno povedať, že celá dráma okolo pomalého umierania sa udiala plne podľa Arafatovho gusta -- veď život a politika boli pre tohto palestínskeho vodcu vždy divadlom. Napokon, zinscenované boli aj jeho posledné dni. Každá nová správa o politikovom zdravotnom stave bola dôvodom na nové a nové titulky. A tak ani v hodine smrti Arafat z povedomia sveta nezmizol -- pre jedných ako palestínsky symbol a uznávaný štátnik, pre druhých ako nebezpečný terorista.
Jedno je však isté: Arafat zomrel bez toho, aby sa splnil jeho veľký sen, nezávislý palestínsky štát. Pre splnenie tohto cieľa pritom urobil všetko. Upozornil na seba už ako predseda zväzu palestínskych študentov v Káhire v roku 1952, keď popredným egyptským generálom poslal list, podpísaný namiesto atramentu vlastnou krvou. Žiadal v ňom podporu pre svojich krajanov -- utečencov. Gesto zaúčinkovalo, správa o jeho stretnutí s vojenskými špičkami preletela všetkými novinami.
Nezabudnuteľné je aj jeho vystúpenie na pôde Organizácie Spojených národov o dvadsaťdva rokov neskôr. Za pásom pištoľ, v ruke olivová ratolesť... Celých sto minút trval jeho plamenný prejav, ktorý sa končil napolo výzvou a napolo hrozbou: "Nedovoľte, aby mi olivová ratolesť vypadla z ruky!" A rozdiel medzi teroristom a revolucionárom opísal takto: "Nikoho, kto vystupuje za spravodlivú vec a zasadzuje sa o oslobodenie vlasti spod jarma votrelcov a kolonialistov, nemožno označovať za teroristu."
Vystupovanie pred ľuďmi bolo vôbec jeho silnou stránkou. Morálne takto neustále posilňoval svoj ťažko skúšaný národ. "Palestínci sú revolúcia!" a "My, utečenci, sa vrátime!" zneli jeho povzbudivé slova v kritických chvíľach.
Znalcom bol bezpochyby aj v základnom politickom umení, t. j. ako si upevniť vlastnú moc. Protivníkov nikdy nevystavoval tlaku, ak len akceptovali jeho vodcovskú rolu. Súčasne kládol veľký dôraz na hierarchiu a symboly. Práve jeho zásluhou celý svet spoznal typickú vyšívanú šatku -- kefíju, ktorú nosil po celý život. Každé ráno vraj stával pred zrkadlom dlhé minúty, len aby si ju uviazal bezchybne. A pod ňou nosil ďalší symbol, náboženský prívesok s jednou súrou z koránu. Pretože Jásir Arafat bol aj veriacim človekom.
Ani to mu však v jednom období života neprekážalo, aby v boji za palestínsku vec nepoužíval aj teroristické metódy vrátane únosov lietadiel či útoku na olympijské hry v roku 1972. Keď však pochopil, že násilím nezvíťazí, stal sa "holubicou mieru". Sadol si za jeden stôl s izraelskými politikmi a z gerilového bojovníka sa premenil na seriózneho štátnika -- palestínskeho prezidenta, ktorý si podával kľučky v sídlach hláv štátov po celom svete. Jedným z jeho politických vrcholov bolo získanie Nobelovej ceny za mier.
V poslednom období pracoval 18 i 19 hodín denne. Keď sa jeho manželka Suha, mladšia od svojho muža o 34 rokov, aj s ich spoločnou dcérou odsťahovala do Francúzska, obkľúčenému Arafatovi zostala len práca a mocenské šarvátky. Tak žil až do chvíle, čo ho lekári v kritickom zdravotnom stave previezli do Paríža. (hn/gaf)