Utorkový útok na istanbulské letisko sa stal jedným z najkrvavejších útokov na tureckom území za poslednú dobu. Zodpovednosť Kučera vidí aj na strane vlády prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana, ktorá tolerovala islamských teroristov. "Pre Erdogana predstavovali spočiatku väčšie zlo Bašár Asad a kurdskí separatisti než IS a chcel využiť akýchkoľvek prostriedkov na zvrhnutie Asada - a to sa mu teraz vrátilo ako bumerang," opisuje v rozhovore pre server Lidovky.cz.
Pamätá si Turecko tak krvavý útok, ako sa odohral v utorok na istanbulskom letisku?
To určite pamätá. Len od začiatku tohto roka došlo v Turecku k celej vlne teroristických útokov. Napríklad v januári sa samovražedný atentátnik odpálil v centre Istanbulu medzi nemeckými turistami, teroristi tiež zaútočili na policajné autobusy v Istanbule, ďalšie incidenty boli zaznamenané na juhovýchode krajiny. V októbri 2015 zabili atentátnici Islamského štátu v Ankare 103 demonštrantov - to bol najhorší teroristický útok v tureckej histórii.
Samovražedný útočník sa odpálil na letisku v Istanbule:
Ešte pred niekoľkými rokmi bolo Turecko obľúbenou destináciou pre mnoho turistov z celého sveta. Počas posledných troch rokov je však skôr, obľúbeným cieľom teroristov a to či už z radov kurdských separatistov, tak členov organizácie Islamský štát. Čo sa stalo, že došlo k tak radikálnej premene?
Tých dôvodov je samozrejme oveľa viac, nedá sa to redukovať na jednu príčinu. Zásadné ale je, že sa silne destabilizovala oblasť za hranicami Turecka. To znamená primárne rozpad Sýrie a vznik Islamského štátu. V dôsledku sýrskej občianskej vojny cez turecké hranice prešli okrem utečencov, ktorých je v Turecku asi dva a pol milióna, tiež radikáli, príslušníci Islamského štátu a iných organizácií. Tí začali v Turecku pôsobiť, zakladať tu bunky a verbovať do svojich radov aj Turkov a Kurdov.
Druhý dôvod je, že zhruba v rovnakej dobe sa vyhrotilo napätie medzi kurdskými separatistami a tureckou vládou. To tiež skoro iste súvisí s destabilizáciou Sýrie, prípadne i Iraku, a vzniku polonezávislých kurdských enkláv pri tureckých hraniciach. Turecká vláda sa v tej chaotickej situácii a v obavách, že sa tureckí Kurdi pokúsia spojiť so sýrskymi Kurdmi, snažila tvrdo zakročiť proti akýmkoľvek prejavom separatizmu na svojom území a prestala s Kurdmi viesť dialóg. Na juhovýchode Turecka potom s neskutočnou brutalitou vojensky zakročila proti separatistom, postihnuté ale bolo predovšetkým civilné obyvateľstvo. To všetko viedlo len k eskalácii násilia a ďalšej radikalizácii kurdských separatistov. Tí, zdá sa, začali preberať taktiky islamistov, ako sú samovražedné atentáty - predtým sa atentáty separatistov obmedzovali skôr na bombové útoky na predstaviteľov ozbrojených síl či vlády.
Môže za terajší stav tiež tvrdé vedenie prezidenta Erdogana a s tým súvisiaca islamizácia Turecka?
Samozrejme veľkú časť viny na súčasnej situácii je nutné pripísať tureckej vláde, respektíve autoritatívnosti prezidenta Erdogana, ktorý prestal viesť akýkoľvek rozumný dialóg s opozíciou a s kurdskými separatistami a s ich politickou reprezentáciou prerušil všetky rokovania. Namiesto toho vsádza na vojenskú silu a na policajnú represiu voči akýmkoľvek náznakom opozície. To určite prispelo k tomu, že je spoločnosť menej slobodná, menej sa diskutuje o dôležitých otázkach a vsádza sa iba na hrubú silu, čo len prilieva olej do ohňa a zvyšuje napätie v spoločnosti.
Len za posledný rok došlo k desiatim útokom, za ktoré nesie zodpovednosť ako Islamský štát, tak kurdskí separatisti. Erdogan pritom vedie proti obom skupinám ozbrojený boj, ktorý ale nie je efektívny. Znamená to teda, že policajné zložky nerobia v boji proti terorizmu dosť?
Na jednej strane je to možné chápať ako zlyhanie tureckých tajných služieb a polície, že nedokáže prípadné ohniská a prípravy útokov zachytiť. Druhá vec je, že turecká vláda, respektíve prezident Erdogan, až do relatívne nedávnej doby islamských teroristov toleroval alebo ich aj priamo podporoval. Novinári z denníka Cumhuriyet zdokumentovali napríklad vládne dodávky zbraní určené evidentne buď Islamskému štátu, či Frontu an-Nusra. Pre Erdogana predstavovali spočiatku väčšie zlo Bašár Asad a kurdskí separatisti než IS a chcel využiť akýchkoľvek prostriedkov k zvrhnutiu Asada - a to sa mu teraz vrátilo ako bumerang.
Môžu tieto útoky ohroziť Erdoganovu popularitu?
Keď došlo k onomu spomenutému obrovskému teroristickému útoku v Ankare pri hlavnej stanici, kde zahynulo vyše sto mladých, prevažne ľavicových demonštrantov a prokurdských aktivistov, mal som pocit, že prezidentova popularita pôjde okamžite dole. Zatiaľ sa mu ale darí ukazovať oné útoky nie ako zlyhanie svojho štýlu vlády, ale naopak situáciu interpretuje tak, že je potrebné ešte viac pritvrdiť, že je nutné, aby vláda mala ešte viac moci, že by sa malo dať ešte viac právomocí prezidentovi, aby mohol ešte účinnejšie zatočiť s terorizmom.
Vzhľadom na to, že má teraz pod palcom prakticky všetky hlavné médiá a ovláda verejnú diskusiu, tak sa mu tento obraz, teda presvedčenie, že vo chvíľach krízy je potreba silného vodcu, medzi obyčajnými ľuďmi darí prezentovať, a to hoci sa ukazuje, že to nefunguje. Otázkou tak je, ako dlho to ľudia vydržia, ako dlho mu túto rétoriku ešte budú veriť. Ani kurdská otázka, ani problém islamistického terorizmu na území Turecka sa nedá vyriešiť silou.
Belgický denník Le Soir tiež uviedol určité podobnosti utorkových útokov s marcovými teroristickými činmi v Bruseli. Je možné tieto útoky porovnávať?
Ako vzdialeného pozorovateľa ma aj táto podobnosť zarazila, hoci som útoky v Belgicku nesledoval príliš podrobne. Zatiaľ ťažko potvrdiť, či za útokmi stojí naozaj IS. Turecké médiá a vládne kruhy vinníka rýchlo nájdu, ale je dosť ťažké povedať, či je to reálny vinník, alebo či rýchlo nepotrebujú niekoho, koho označiť za hlavného strojcu útokov. Pravdou ale je, že všetko ukazuje na to, že sa jedná o dielo Islamského štátu. Kurdské útoky bývajú väčšinou smerované proti polícii, armáde alebo proti konkrétnym skupinám, ktoré nejako súvisia s kurdskou otázkou. Neviem, ako by mal útok na letisko pomôcť kurdským separatistom v ich cieľoch.
Na druhú stranu Sokoli oslobodenia Kurdistanu tento mesiac vydali vyhlásenie, že Turecko už nie je pre turistov bezpečnou krajinou. Tá spojitosť by sa teda dala hľadať tam.
To možno áno. V deväťdesiatych rokoch aj na začiatku nového tisícročia už došlo k menším útokom na tureckej Riviére, pri pobreží u Antalye, kde kurdskí separatisti napr. nastražili bombu v odpadkovom koši a tá potom zabila jedného turistu. Ale to boli skôr obmedzené útoky typu baskických separatistov. Nebolo to nič takto spektakulárneho. Úplne by som možnosť, že za útokmi stojí PKK, nevylučoval, ale tie indície, čo tu sú a informácie, ktoré turecká vláda pustila do médií, ukazujú na Islamský štát. Keby neukazovali na Islamský štát, tak nevidím dôvod, prečo by vládne miesta za páchateľa neoznačili rovno Kurdov. To by sa vláde hodilo do ich rétoriky trošku viac.
Môže súčasná bezpečnostná situácia ohroziť možné budúce členstvo Turecka v EÚ? Erdogan pred pár mesiacmi odmietol zmiernenie protiteroristického zákona, čo si EÚ kládla ako jednu z podmienok bezvízového styku, ktorý Turecku za pomoc pri zvládaní migračnej krízy sľúbila.
Bezpochyby to je jedna z vecí, ktoré prípadné členstvo Turecka v EÚ ovplyvňuje, ale tých prekážok je tu toľko, že sa medzi nimi riziková bezpečnostná situácia skoro stráca. To, že dochádza na území Turecka k teroristickým útokom, by samo o sebe kandidatúru Turecka spochybniť nemalo - to skôr spôsob, akým sa vláda s napätou situáciou v krajine vyrovnáva. Rastúce autoritárstvo, nerešpektovanie ľudských práv, diskriminácia menšín, prenasledovanie novinárov, to sú myslím oveľa závažnejšie veci, ktoré hovoria proti členstvu Turecka v EÚ.