Bývalý šéf slovenských vyšetrovateľov strávil v policajných radoch 25 rokov. Dnes vzdeláva budúcich právnikov, ale na búrlivé deväťdesiate roky rozhodne nezabudol. Ako sa odvtedy zmenila kriminalita? Dokážu muži zákona držať krok s čoraz vynaliezavejšími zločincami? Čo je Achillovou pätou našej polície a prečo spravodlivosť ťahá za kratší koniec?
Ešte donedávna vás ľudia mohli vídať v dokumentárnom cykle Súmrak bossov, ktorý mapuje divoké deväťdesiate roky. Prečo práve toto obdobie?
Súmrak bossov nadväzuje na cyklus Mafiáni, ktorý mu predchádzal. Keď ma z produkčnej agentúry, ktorá seriál vyrába pre verejnoprávnu RTVS, oslovili, súhlasil som aj z toho dôvodu, že podľa mňa je dôležité sa vracať k niektorým významným obdobiam nášho spoločenského vývoja. Tým starším je dobré pripomínať minulosť, aj keď seriál ju nepribližuje v pozitívnom zmysle. Ale najmä si myslím, že je dobré minulosť pripomínať mladým, ktorí o nej len počuli a nezažili ju.
Zaujímajú sa mladí o tieto časy?
Áno, študenti mi po prednáškach (prof. Ivor prednáša na Fakulte práva Paneurópskej vysokej školy, pozn. red.) už viackrát povedali, že seriál sledujú, zaujal ich, dokonca mi mnohí kladú ďalšie otázky, aby sa dozvedeli viac.
Ako ste vy ako právnik, ktorý bol v tom čase v aktívnej policajnej službe na vyšetrovačke, vnímali všetky tie legislatívne zmeny?
Právny poriadok, ktorý fungoval do roku 1989 bol celkom iný ako ten, ktorý si vyžadovala nová doba. Začal sa prebudovávať a meniť po roku 1990. V tom období som pracoval ako člen komisie pre trestné právo legislatívnej rady vlády ČSFR, takže som sa na vzniku novej legislatívy priamo podieľal.
Bolo treba zmeniť všetko?
Všetko, počnúc ústavou. Nemenilo sa len ústavné právo, ale aj civilné, obchodné či trestné právo, ktorému sa už štyridsať rokov venujem. V trestnom práve bolo treba urobiť množstvo zmien. Predtým boli prvohlavové trestné činy, známe ako politické – útoky proti republike, opustenie republiky, útoky proti majetku v socialistickom vlastníctve, útoky proti vedúcej úlohe strany... Dnes už sú to nepredstaviteľné trestné činy.
Objavili sa však nové druhy dovtedy nevídanej kriminality, nie?
Presne tak. V práve platí, že v istom zmysle zaostáva za spoločenskou situáciou, vždy reaguje až oneskorene. Najskôr sa v spoločnosti udejú zmeny, až potom nasledujú právne normy. Tak to bolo aj po zmene režimu – trestné právo muselo reagovať na nové javy v kriminalite, ktoré boli dovtedy nepoznané. To bol napríklad reketering, známy ako vydieranie, alebo výpalníctvo... Celkovo organizovaný zločin sa zvýšil v takom rozsahu, že to bolo niečo nevídané. Taktiež sme nemali vytvorené efektívne procesy na odhaľovanie a dokazovanie týchto trestných činov.
Predpokladám, že legislatívne zmeny museli prísť rýchlo. Ako ste to robili, keď to boli všetko nové a nepoznané veci?
Inšpirovali sme sa západom, úzko sme spolupracovali najmä s USA a Kanadou. Práve od nich sa k nám dostal napríklad inštitút utajeného svedka, korunného svedka, agenta... To u nás predtým neexistovalo. Nové formy kriminality prišli spoza hraníc, ktoré sa zrazu otvorili, ale právo slobodného pohybu využili aj osoby, ktoré si k nám neprišli pozrieť krásy krajiny. Prichádzali z bývalých sovietskych republík, ktoré sa rozpadali, tiež i z Balkánu. Ale mnohí prišli aj z Ázie.
Čo ich k nám lákalo?
V tých časoch bolo Československo tranzitnou krajinou. Zbrane a drogy najskôr tadiaľto len prechádzali do západnej Európy. Lenže postupne bol dopyt aj u nás, takže aj naša krajina sa stala odbytišťom. A veľmi rýchlo aj miestom „produkcie“, začali sa tu vyrábať drogy, dali sa zohnať umelecké predmety, ľahko ukradnúť autá...
Mnohým ľuďom, ktorí chceli využiť hospodársku slobodu a rozhodli sa podnikať, znepríjemňovali život výpalníci.
Výpalníctvo prišlo zo zahraničia, ale veľmi rýchlo sa začalo etablovať aj medzi slovenskými organizovanými skupinami, ktoré si začali rozdeľovať územie. Prevádzky, ktoré sa nachádzali na ich území, museli platiť za „ochranu“. V deväťdesiatych rokoch to bol úplne nový fenomén a polícia vtedy zápasila s jedným veľkým problémom – musela si vybudovať dôveru občanov.
Prečo nemala dôveru?
Žiaľ, stávali sa prípady, že podnikateľ prišiel oznámiť na políciu fakt, že ho navštívil nejaký výpalník a v dobrej viere, že muži zákona spravia opatrenia, odišiel. O pár dní však za ním prišiel výpalník a oznámil mu, že výpalné sa zvyšuje, pretože bol na polícii. Poc...
Zostáva vám 85% na dočítanie.