„Atentáty boli na dennom poriadku. Streľba či zopár mŕtvych po výbuchu bola bežná vec,“ spomína úspešný slovenský tréner. Ako sa buduje futbalová reprezentácia v exotickej krajine? Je možné v úmorných teplách vôbec behať? A ako sa vlastne trénujú brankári?
Prečo si vás v detstve získal práve futbal?
Mojím krstným otcom bol Vlasto Opálek, ktorý hral dlhé roky za Spartak Trnava. Vlastne bol mojím prvým trénerom – špecialistom. Otec ma už v kočiari vozil na trnavský štadión a postupne som sa zžíval s futbalovým prostredím. Tým najväčším fanúšikom a zároveň podporovateľom je dodnes môj otec. Brankárske remeslo mi zachutilo veľmi skoro a prvé rukavice som mal už ako škôlkar. Takže, keď sme v škôlke hrali, bol som zastrčený v preliezačke ako brankár.
Nebavilo vás behať po ihrisku?
Viete, keď som sa pozeral na chalanov, ako naháňajú loptu, nelákalo ma to. Ja som si na ňu počkal v bráne a ona vždy prišla (smiech). V tom som to mal jednoduchšie ako ostatní. Až neskôr som pochopil, že to je oveľa ťažšie remeslo, než behať za loptou po ihrisku. Totiž, keď lopta prichádza, tak vždy aj s kŕdľom hráčov, a to už hrozia aj kadejaké zranenia. A keď dostanem gól, tak kto je zväčša vinovatý? My, brankári. Ale na to som prišiel až neskôr.
Mali ste nejaký brankársky vzor?
Najviac ma ovplyvnila brankárska a trénerská legenda Alexander Vencel st. Vždy som ho obdivoval za jeho profesionálny a zároveň extrémne empatický prístup k trénerskej práci. Dodnes si pravidelne rekapitulujem a vyhodnocujem komplikované situácie, ktoré sa mi vyskytli v tréningoch. Vtedy sa pýtam sám seba, či som reagoval správne a ako by asi reagoval pán tréner Vencel.
Vyštudovali ste trénerstvo na Fakulte telesnej výchovy a športu. Nie je trénerov priveľa? Aká je šanca presadiť sa?
Na fakultu nás prijali, myslím si, štrnástich, a desiati ju nedokončili. Nikto nedostal najvyššiu trénerskú licenciu, dostali sme áčka, a to je v hierarchii druhá najvyššia. Človek totiž na ňu potrebuje ďalšie roky praktických trénerských skúseností, zaplatiť si ďalší dvojročný kurz, ísť na futbalový zväz a znova študovať v podstate to, čo už študoval. Ja si však práve tento kurz veľmi vážim. Mal naozajstnú odbornú i praktickú silu. V tom čase sa naň hlásilo okolo dvestodvadsať adeptov a brali dvadsiatich, takže to nebolo ľahké. Boli medzi nimi bývalí futbalisti, ktorí mali áčka, alebo ich dostali za úspechy. Bodovanie je takisto veľmi náročné, pretože body uchádzači získajú aj za hráčsku kariéru i trénerskú prax. Ďalšia vec je test a ústne skúšky. Som rád, že mi to vyšlo.
Kde ste potom trénovali?
Štyri roky v Spartaku Trnava.
Prečo ste sa z popredného slovenského futbalového klubu rozhodli odísť do zahraničia?
Spartak Trnava bude pre mňa vždy špeciálnym klubom. Klubu a ľuďom, ktorí ho predstavujú, som dodnes vďačný za krásne chvíle. Verím, že práve tento rok sa klubu podarí zdolať vytúženú métu. Pri mne sa otočilo niekoľko hlavných trénerov, ale posledná výmena bola taká, že prišiel aj nový tréner brankárov a ja som prešiel do funkcie asistenta a manažéra mužstva. Čo bola v tom čase výzva. Potom ma však pred koncom sezóny 2013 oslovil český tréner Pavel Hoftych, ktorý predtým trnavské áčko trénoval. V čase, keď mi volal, bol pri českých mládežníckych nároďákoch. Povedal mi, že má priateľa, ktorý hľadá trénera brankárov do nového angažmánu s podobným odborným profilom ako bol ten môj. Onedlho sme sa telefonicky skontaktovali. Veci nabrali rýchly spád a my sme sa dohodli. Aj s Miroslavom Soukupom (český futbalový tréner - pozn. red.) a aj majiteľom Spartaka Trnava. No a tak sa mohlo začať moje arabské dobrodružstvo. Poslednou osobou, na ktorej vec stála, bola moja budúca manželka Veronika, s ktorou sme sa dali dokopy pár mesiacov pred jej odchodom do zahraničia.
Ako ste sa zoznámili? Pri futbale?
Bola manažérkou hotela Holiday Inn a ja som so svojou novou funkciou v Spartaku ok...
Zostáva vám 85% na dočítanie.