To je len slabý výpočet toho, v čom nás niektoré zvieratá strčia do vrecka. Predstihol by nás dnes v základných zmysloch i náš ľudský prapredok? Prof. Ing. JAROSLAV PETR (59), DrSc., biológ z Výskumného ústavu živočíšnej výroby v Prahe a veľký popularizátor vedy naprieč odbormi, opisuje, čo v človeku zostalo z praľudí a čím sa od nich odlišuje. Naozaj sme kedysi mali oveľa lepšiu pamäť? Máme v sebe ešte stále staré „spiace“ schopnosti? A ak áno, možno ich nejako prebudiť?

Téma

​Čo v človeku zostalo z jeho prapredkov?
Z biologickej stránky sme v podstate od krku dole zostali zvieratami. Dnes sa už dokonca pracuje na tom, aby sa ľuďom mohli transplantovať prasacie orgány, a zdá sa, že to pôjde, takže vidno, že sme s tou živočíšnou ríšou kompatibilní. Ale od krku vyššie je to už zložitejšie. Veľa sme si sľubovali od prečítania ľudského genómu. Všetci mali predstavu, že je to niečo úplne unikátne. Dokonca sa uzatvárali stávky, koľko bude mať človek génov. Málokto išiel pod 80-tisíc, väčšinou to bolo dokonca nad stotisíc.

Koľko ich teda máme?
Asi 23 500, čo je de facto rovnaké ako pri šimpanzovi, ale aj pri myšiach, nosorožcoch či veľrybách. A ani taká muška octomilka ich nemá oveľa menej. Takže to bolo také prvé rozčarovanie, keď sme zistili, že čo sa týka genetickej informácie, nie sme ktovieako mimoriadni. Potom sme si povedali, že prečítame genóm šimpanza, pretože sme mu najviac podobní, a porovnáme to. A zistili sme, že naše dedičné informácie sú si veľmi podobné. Tam je naozaj rozdiel len v niekoľkých percentách. Potom sme prečítali aj genóm neandertálca a ani z toho nie sme múdri, takže my v podstate nevieme.

V čom je teda ľudský mozog unikátny?
Predovšetkým v tom, že sa snaží skúmať sám seba. Všetko ostatné je zrejme porovnateľné s tou zvieracou ríšou.

Čo napríklad ľudská reč?
Áno, tá je určite unikátna. Svojho času sa zistilo, že v Anglicku a v Turecku sú rodiny, ktorých deti majú veľké problémy s hovorením, a že za to môže poškodený gén FOXP2. Keď sme ho začali skúmať, zistili sme, že ho mal aj neandertálec, ale že napríklad taký šimpanz ho má na dvoch miestach iný, takže sa hovorilo: Jasné, takže tu došlo k zmenám, a preto máme tú reč. Lenže potom vedci objavili, že netopiere majú gén FOXP2 rozvinutý tak, že sa nám o tom ani nesnívalo.

Na čo nám je teda gén FOXP2 dobrý?
Ukázalo sa, že ho potrebujeme predovšetkým pre výslovnosť. Dokážeme vďaka nemu kontrolovať hovoridlá. Kým my sa dohovoríme aj s človekom, ktorý mumle alebo šušle, pri tom netopierovi to také jednoduché nie je. On síce s inými tiež komunikuje, ale okrem iného sa podľa odrazeného zvuku orientuje v priestore a tam je veľmi dôležité, s akou frekvenciou zvuk vyšle. Preto nad ním musí mať úplne dokonalú kontrolu. Jeho gén FOXP2 je teda ešte pod väčším evolučným tlakom než ten náš. A takých rozčarovaní sme v poslednom čase zažili veľa (úsmev).

Existujú zvieratá, ktorých komunikácia je napriek tomu, že majú iný gén FOXP2, prípadne im úplne chýba, tiež taká zložitá?
Niektoré živočíchy naozaj komunikujú až prekvapivo zložito. Napríklad delfíny. Keď sa chce jeden ozvať ostatným, použije istú sekvenciu zvukov, a keď mu chcú ostatní odpovedať, použijú tú istú. My si to teda vysvetľujeme tak, že používajú meno. Takže delfín hovorí: „Ahoj, tu je Peter Vonásek,“ a ostatné odpovedajú: „Peter Vonásek, toto je správa pre teba, tak počúvaj.“

Oslovujú sa menom ešte iné zvieratá?
Napríklad papagáje. Okrem toho, že má u nich každá rodina niečo ako priezvisko, majú ešte modifikáciu, ktorá hovorí niečo v zmysle: „Toto je Zdenka Nováková a toto Karolko Novák.“ A celá tá rodina má svoj vlastný jazyk. Keď mladí vyletia z hniezda, združia sa v akejsi škôlke, kam večer prilietajú mama s otcom, ktorí chcú svojich potomkov nakŕmiť, a teraz si zoberte, že sú tam desiatky malých papagájov a oni musia spoznať tie svoje – takže zacvrlikajú ich meno tým svojím jazykom. To meno je vyslovené takým tempom, že ho počas nášho kýchnutia zopakujú dvadsaťkrát. Ich komunikácia je taká zhustená, že to ani nedokážeme pochopiť.

Ako však spolu komunikujú papagáje, keď sú z iných rodín?
Keď dospejú a nájdu si partnera, musia sa spolu dohovoriť. To je, akoby si Čech vzal Fínku. Takže sa v dospelosti učia novú reč. Keď sa my v dospelosti musíme naučiť cudzí jazyk tak ako rodený hovorca, je to pre nás neriešiteľný problém, to zvládajú iba malé deti, ale tie papagáje to vedia. Majú v mozgu špeciálne centrum, ktoré ovláda spev – aj ten sa učí. Ani taký slávik nespieva dokonale hneď po narodení. Najskôr musí spev napočúvať a trénovať ho. Neustále si ho opakuje v spánku, len trikrát rýchlejšie, a ráno mu to ide lepšie ako predošlý večer.

V čom je teda ľudský mozog výnimočný?
Nedávno som sa dostal k jednej práci, ktorá opisuje, čím sa líši ľudský mozog od mozgu ľudoopov a opíc. Ukázalo sa, že jedna spodná časť mozgu, ktorej hovorí...