Aké je byť otcom svetoznámeho športovca a ako sa zmení rodičom život, keď sa ich dieťa stane hviezdou? Čo sa deje v Neapole, keď Marek Hamšík vyjde na ulicu? A čo sa deje v jeho rodnej Banskej Bystrici?

​Bolo odmalička predurčené, že Marek Hamšík bude futbalista?
Asi áno, ja som hral futbal, manželka hádzanú, takže deti sme nasmerovali k športu – Mareka na futbal a dcéru Michaelu na hádzanú. Marek kopal do lopty, odkedy začal chodiť. S hračkami sa hral málo, keď si mal vybrať hračku alebo loptu, išiel k lopte. Takže sme si spolu stále kopali, brával som ho na moje tréningy a ako päťročného som ho zapísal do klubu v Podlaviciach, čo je časť Banskej Bystrice.

To naozaj chcel radšej loptu ako hračky?
Áno, a ak hračky, tak futbalové. Za komunistov boli takí panáčikovia, ktorými sa dala strieľať maličká plastová lopta, takže sa hrával s nimi. Postavil si malé bránky a strieľal. Keď už nejako vedel držať ceruzku, začal si kresliť hráčov, keď sa naučil písať, robil si počas veľkých turnajov kroniky o futbalových mužstvách, vypisoval si výsledky.

Je pravda, že ste mu dali hneď po narodení do postieľky kopačky?
Dal mu ich môj otec. Marek ešte nebol na svete, ale vedeli sme, že sa narodí chlapec. Otec bol s mamou na služobnej ceste v Maďarsku, videli v obchode malé kopačky, tak ich kúpili. Otec si vysníval, že mu kopačky zavesí na kolísku, a tak to aj urobil.

To vyzerá ako z ideálneho filmu, že kariéru slávneho futbalistu dostal doslova do vienka.
Presne tak. Aj mňa a mojich súrodencov otec viedol k športu, takže chcel, aby športoval bol aj vnuk. Nedal mu lyže, čo bol náš druhý rodinný šport, ale kopačky. Ja som sa vtedy hral na futbalistu a pre mňa bolo milé, keď tomu maličkému bábätku zavesil na kolísku kopačky.

Keď začal ako malý chlapec hrávať súťažne futbal, vždy patril k najlepším?
V 90 percentách prípadov ho odmalička vyhlasovali za najlepšieho hráča zápasu, turnaja, za najlepšieho strelca. Vždy bol ofenzívny záložník s ohromným čuchom na góly. Kopec detí je nadštandardne šikovných, ale v nejakom veku sa ich vývoj zasekne. My sme asi mali šťastie, že Marekovi sa to nestalo.

Je vzácny aj tým, že hrá oboma nohami rovnako. Má to vrodené?
Nie, bol typický pravák, ale keď mal asi 12 rokov, začal som ho nahovárať, aby sme cibrili aj ľavú nohu. Do 14 rokov som bol na neho v rámci futbalu strašne zlý otec. Po riadnom tréningu sme chodili denne na sídlisko individuálne trénovať iba my dvaja, dusil som ho, takže mal veľmi veľa povinností. Keď mu nevyšli zápasy, kričal som na neho, mal som konflikty s trénermi. Tréner mu niečoho hovoril a ja som z druhej strany ihriska kričal niečo iné. Teraz sa aj hanbím za to, aký som bol.

Zaujímavé, že priznáte, že sa za to hanbíte.
Lebo dnes vidím, že to nebolo pekné a rodičia sa tak nemajú správať. Marek však bol naozaj nadštandardne šikovný, no talent je možno len 30 percent budúceho úspechu, zvyšok je hlava a vôľa. Práve hlava bola Marekovo víťazstvo, nie jeho šikovnosť vo futbalovej prípravke. On si už ako malý chlapec stanovil cieľ a išiel za ním, dennodenne pracoval, aby si ho splnil.

Čo to bol za cieľ?
Vymýšľal by som si, keby som povedal, koľko mal vtedy rokov, ale bol naozaj ešte malý, keď nám povedal – mama, oco, ja budem veľ...