Aké prívlastky vám napadnú pri slove detstvo? – Bezstarostné, šťastné? A čo keď vám poviem, že za posledných päť rokov sa zvýšil počet volaní na detské linky pomoci štvornásobne alebo že je päťkrát viac tínedžerov, ktorí už nechcú žiť?

Na to, že duševné zdravie je problém, upozornil aj minister školstva Tomáš Drucker. „Je tu téma duševného zdravia, tá sa veľmi pomaly dostáva do povedomia verejnosti. Mladí ľudia sú konfrontovaní s nereálnym svetom na sociálnych sieťach. A mnohí zažívajú šikanu a dokonca kyberšikanu. Proste si to musíme priznať, máme problém.“

Máme oveľa horšie čísla, ako je svetový priemer. Mnohé problémy sa dajú odstrániť už v škôlke

S tým súhlasia aj odborníci, dokazuje to aj štúdia​ HBSC (Health Behaviour in School-aged Children), do ktorej výskumníci zbierali dáta v roku 2022. Ukazuje, že jedno z piatich dievčat ohrozuje depresia. Navyše školáci málo spia a cítia sa osamelo.

„My sme sa v rámci HBSC štúdie zamerali na tri vekové kategórie – 11-, 13- a 15-ročné deti. V ukazovateľoch, o ktorých hovoríme, teda napríklad riziko depresie alebo prežívanie záťaže a školského stresu, tak to boli tie premenné, v ktorých najväčšie zhoršenie sme pozorovali práve u najstarších dievčat,“ hovorí Lenka Sokolová, výskumníčka z Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského a členka HBSC tímu.

„Myslím si, že psychické zdravie detí na Slovensku je porovnateľné s okolitými krajinami. Rozdiel je však v tom, že slovenské deti nemajú takú podporu a zároveň je tu veľká stigma okolo duševného zdravia. Z našich skúseností to vychádza tak, že nehovoria o tom, čo prežívajú práve preto, že to nemôžu dať najavo, že v niečom zlyhávajú. Alebo je tam väčší tlak na to, že pomenovať to vlastné prežívanie je niečo, čo sa nesmie, čo by sa nemalo. Veľmi výrazný je u nás ten predsudok, že chlapi neplačú,“ vysvetľuje psychológ, zakladateľ a riaditeľ IPčka Marek Madro.

Prečo sa duševné zdravie zhoršuje, aké to má následky a ako to môžeme zmeniť? O tom je šiesta časť podcastovej minisérie Ema má mamu.

Poruchy učenia rieši u niektorých žiakov v súčasnosti každá škola. Roky žiadajú o zvýšenie počtu pedagogických asistentov, ktorí žiakom na hodinách individuálne pomáhajú. Podľa školského zákona by ich malo byť viac.

Mnoho detí potrebuje pri učení pomoc. Na vyučovacej hodine im treba napríklad viackrát vysvetliť zadanie, alebo podajú lepší výkon, ak ich úlohou niekto sprevádza. Navyše sa cítia neisté, osamelé a vystresované. Zlepšiť by sa mohli vďaka podpore, ktorá odkryje potenciál každého žiaka.

Realita je však taká, že nie každé dieťa, ktoré pomoc potrebuje, ju aj dostane. Navyše máme skupinu detí, ktoré sa kvôli tomu musia vzdelávať doma.

„Máme také veľké problémy duševného zdravia detí, máme tak veľa detí so špeciálnymi potrebami. Tie však nemuseli vďaka intervencii v materskej škole skončiť ako problémové,“ hovorí špeciálny pedagóg a predseda Inklucentra Viktor Križo.

„Pri deťoch s postihnutím sa to vie už desaťročia a v zdravotníctve sa o tom veľa diskutuje, že keď včas zachytím dieťa s nejakým vážnym zdravotným ochorením, dostane včas pomoc, tak má dobrú prognózu. Toto isté funguje v psychickom svete, ak dieťa, ktoré bude v piatej triede zlyhávať, bude mať štvorky, päťky, toto dieťa sme už v materskej škole boli schopní zachytiť. Tie svetové čísla sú niekde okolo troch až piatich percent. A my sa bavíme o 10, možno aj 20 percent detí, ktoré nám v školách zlyhávajú,“ dodáva Križo.

Najväčší problém školstva si už vyberá svoju daň

„Náš systém nie je nastavený tak, aby sme dokázali každému žiakovi, ktorý má aj potvrdenie z poradenského zariadenia, zabezpečiť potrebných ľudí. A žiaci bez tejto podpory musia fungovať. Je mnoho prípadov, ktoré bohužiaľ na tomto zlyhávajú. Sú mnohé prípady, keď práve rodičia, ktoré mali deti s nejakými znevýhodneniami, ich nedokázali umiestniť do školy, lebo im povedala, že my nemáme podmienky na to, aby sme dokázali takéhoto žiaka vzdelávať, nájdite si nejakú inú školu,“ vysvetľuje analytik Centra vzdelávacích analýz Michal Rehúš.

Toto je realita, aj keď máme ústavou garantované právo na vzdelávanie, štát ho istej skupine detí jednoducho nedokáže zabezpečiť. Predstavte si, že máte dieťa, ktorému diagnostikovali ADHD, vaša spádová škola vám povie, že ho pre chýbajúci podporný personál nevie vzdelávať a máte to skúsiť inde.

Rovnako však reagujú aj ďalšie školy vo vašom okolí. Vrátite sa teda do riaditeľne spádovej školy a odchádzate s dohodou, že dieťa sa bude vzdelávať doma a školu navštívi len kvôli preskúšaniu.

Stojíte tak pred rozhodnutím, či skončiť v zamestnaní, aby ste mohli svoje dieťa učiť doma, alebo či zamestnáte učiteľa. Niektorí rodičia sa rozhodnú dať výpoveď a pomáhať svojmu dieťaťu ako asistent v bežnej škole, alebo si nájdu súkromnú. Pre mladé rodiny sú to všetko finančne náročné rozhodnutia.

Už sme spolu hovorili o podpriemerných výsledkoch vzdelávania, zlepšiť to môžu práve učitelia. Pomôcť znevýhodneným deťom dobehnúť svojich spolužiakov môžu tiež učitelia. Zmeniť prístup a rozbehnúť reformu na našich školách môžu opäť len učitelia. Na jednu profesiu je to akási priveľká záťaž, no vo vzdelávaní sú kľúčoví práve oni.

Bojujú však s viacerými problémami, nízkymi platmi, nedostatočným financovaním školstva a učia aj problematické triedy bez adekvátnej podpory. Byť dnes pedagógom pritom neznamená obdiv a ani úctu okolia.

Aj keď učitelia sú kľúčom ku kvalitnému vzdelávaniu, čelia viacerým problémom. Kedysi atraktívne povolanie je dnes jednou z najžiadanejších pozícií na zamestnaneckých portáloch.

Napríklad v máji hľadali školy rekordný počet učiteľov, chýbalo ich skoro dvetisíc. Riaditelia najviac hľadali matematikárov, informatikov či učiteľov anglického jazyka. Z učiteľov sa tak stalo tretie najžiadanejšie povolanie na pracovnom trhu.

My sme počúvali s rukami za chrbtom, to dnešné deti nedokážu, hovorí riaditeľka z Budimíra​

„Keď sa pozrieme na dáta a na regionálne rozdiely, tak vidíme, že špecificky v Bratislave je dopyt omnoho vyšší ako v iných regiónoch. Najvyšší kontrolný úrad vychádzal z dát Edujobs, ktoré zbiera práve tieto inzeráty a zistil, že z tisíc žiadostí je 400 alebo 500 práve v hlavnom meste,“ hovorí analytik Centra vzdelávacích analýz Michal Rehúš.

Nedostatok pedagógov si už pritom vyberá svoju daň vo vzdelávaní. Čoraz viac predmetov je učených neodborne. Národný kontrolný úrad navyše zistil, že počet neodborne odučených predmetov, ktoré školy nahlasujú ministerstvu školstva, nesedí so zisteniami Štátnej školskej inšpekcie.

Najväčšie problémy boli pri informatike. Školy do systému zapísali, že učia odborne takmer 68 percent hodín. Podľa inšpektorov je to však len 42 percent.

„Potom prichádza na scénu to, čo sa deje posledné roky, že rodičia si zabezpečujú doučovanie, platia si učiteľov navyše. Čiže tým, že dlhodobo tá kvalita nie je témou, tak sa rodičia zariadili, že už ani neočakávajú od tých škôl niečo výrazne kvalitné. Medzinárodné merania nám ukazujú, že robte niečo, hľadajte cestu. Ale ten rodič chápe, že je to dlhá trať a on nemôže toľko čakať, takže každý rodič sa začal starať sám o seba a tým pádom zabezpečuje vzdelanie aj doma cez doručovateľov,“ vysvetľuje šéfka Štátnej školskej inšpekcie Alžbeta Štofková Dianovská.

O učiteľoch, ktorí sú kľúčom k lepšiemu vzdelávaniu, je štvrtá podcastovej minisérie Ema má mamu.

V tretej časti podcastu Ema má mamu sme sa venovali kurikulárnej reforme. Do pilotného projektu sa zapojila aj Základná škola s materskou školou Milana Rastislava Štefánika v Budimíre neďaleko Košíc. V poslednej zverejnenej časti vystupuje jej riaditeľka Jana Bavoľárová.

Opisuje, ako sa škola do reformy zapojila, čo bola ich motivácia a ako zmenu prijali rodičia. Keďže sa vyjadruje aj k iným zaujímavým témam, napríklad ako v škole pracujú so žiakmi z Ukrajiny, či ako zakázali mobilné telefóny v škole, rozhodli sme sa uverejniť rozhovor v plnom znení ako bonusovú epizódu.

Reformná hodina

„Tá hodina vyzerá podobne. Rozdiel je možno v tom, že učiteľ má vo svojom portfóliu väčší počet rôznych vyučovacích metód,. Dokáže ich podľa potreby využiť, podľa toho, aký cieľ si stanoví, ta...

Zazvoní, deti si posadajú do lavice, príde učiteľ a začne svoj 45-minútový výklad. Hodina, akú sme bežne zažívali aj my, mávajú aj dnešné deti. Ide o takzvané frontálne vyučovanie. Myslíte si, že takéto vyučovanie stačí? Dáta ukazujú, že tento typ učenia v súčasnosti nestačí.

Prieskum organizácie Živica pritom ukázal, že každý druhý učiteľ vyšších ročníkov na základnej škole najčastejšie využíva presne takýto spôsob výučby, teda výklad „spred tabule“ alebo „spoza stola“.

Navyše každý tretí číta text z učebnice alebo z pripravených poznámok a žiaci si počas toho robia zápisky. Keď si potom spomenieme na testy PISA či iné merania, nie sú podpriemerné výsledky až takým prekvapením. Slovenské školstvo tak akútne potrebuje zmenu a jedna reforma práve prebieha.

Prečo je slovenské školstvo národná tragédia

„Náš vzdelávací program vychádzal ešte zo 70. rokov. To si treba povedať úplne na rovinu, že základy sú v 70. až 80. rokoch. Preto nedokážu reagovať na súčasné potreby. Vidíme to aj na základe mnohých výsledkov rôznych meraní, že vzdelávacie výsledky slovenských žiakov nie sú uspokojivé, nie sú dobré. Prehlbuje sa nám priepasť medzi počtom excelentných žiakov,“ vysvetľuje riaditeľka odboru podpory formálneho vzdelávania v Národnom inštitúte vzdelávania a mládeže Petra Fridrichová.

Komplexná reforma vzdelávania, ktorá by povedala, čo sa má učiť a akým spôsobom, už niekoľko generácií neprebehla. Bežne sa stalo, že nový minister či ministerka v naplánovaných zmenách nepokračovali. A tak sa návrhy a nápady z ministerských stolov nepreniesli do školských lavíc. Zmena nastala až s kurikulárnou reformou. Prvýkrát sa na nej začalo pracovať za ministra Branislava Gröhlinga, postupne si ju však osvojili aj všetci následní šéfovia rezortu školstva: Ján Horecký, Daniel Bútora a aj súčasný Tomáš Drucker.

"Len si nevyberte Slovensko." Chudoba robí deti neviditeľnými

„My sme mali už takú jednu reformu v roku 2008 za ministra Mikolaja, ktorý zavádzal dvojúrovňové kurikulum. To znamená, že štát zavádzal nejaké štandardy a školy si mali prispôsobovať obsah ešte na svoje nejaké lokálne podmienky a potreby. Táto reforma bola určite menej pripravená ako tá súčasná a určite menej sa investovalo aj do podpory škôl, aby to dobre zaviedli. Ak by sme to porovnali s touto reformou, tak táto sa snaží vychytať mnohé z problémov, ktoré sa ukázali pri  reforme z roku 2008,“ vysvetľuje analytik Centra vzdelávacích analýz a vyštudovaný pedagóg Michal Rehúš.

O kurikulárnej reforme, ktorá je zatiaľ v testovacej fáze, je tretia časť podcastovej minisérie Ema má mamu.

Keď sa na Slovensku narodíte do chudobnej rodiny, nemáte rovnaké šance ako vaši rovesníci. Dáta hovoria, že v škole sa vám nebude dariť, ak získate prácu málo platenú a takú, na ktorú nie je potrebná veľká kvalifikácia. Z chudoby sa tak nedostanete a rovnaká budúcnosť čaká aj vaše deti. Hovoríme o generačnej chudobe.

Na tento problém upozornil aj riaditeľ OECD pre vzdelávanie a zručnosti Andreas Schleicher pri prezentácii výsledkov PISA, keď menovite spomenul Slovensko: „Tá sociálna priepasť v Slovenskej republike nemá obdobu. A keď to vidíte, možno si myslíte, že chudoba je osud. Porovnajme si však znevýhodnených študentov vo Švajčiarsku, ich matematické schopnosti sa vyrovnávajú priemernému študentovi v Slovenskej republike. Ak pochádzate z bohatej rodiny, vždy nájdete otvorené dvere v živote, o tom niet pochýb. Ak však pochádzate z chudobnej rodiny, tak nájsť skvelého učiteľa a budovať zručnosť je často jediná šanca, ktorú v živote máte.“

Na problém upozorňuje aj bývalý splnomocnenec vlády pre rómske komunity, ktorý dnes pôsobí ako poradca ministra školstva Tomáša Druckera pre inklúziu Ábel Ravasz: „Takže keď dieťa príde zo zlého alebo z ťažkého sociálneho prostredia do základnej školy, pravdepodobne rozdiel medzi ním a ostatnými spolužiakmi sa počas výučby ešte zvyšuje. Takže kompenzačná funkcia školského systému na Slovensku vôbec nefunguje, práve naopak.“

„Ak by ste sa rozhodli, kde sa máte narodiť, tak určite si nevyberajte Slovensko. Pretože ak sa narodíte do chudobnej rodiny, šanca, že vám vzdelávanie a škola pomôžu k tomu, aby ste sa vymanili z chudoby, je veľmi minimálna,“ rovnako upozorňuje odborník na vzdelávanie Juraj Hipš.

O tom, ako vieme týmto deťom pomôcť, je druhá časť podcastovej minisérie Ema má mamu.

Ak by ste dali bežný text prečítať 15-ročným tínedžerom, každý tretí by v ňom nevedel nájsť hlavnú myšlienku. Podobne by sa to skončilo aj pri príkladoch z matematiky, ak by zadaná úloha bola zložitejšia. Ako sme sa dostali do bodu, že výsledky našich detí sa neustále zhoršujú?

„Poviem to tak úplne prakticky, aby ste si to vedeli predstaviť. Keď sa povie, že my máme obrovský problém v čitateľskej gramotnosti a každé tretie dieťa vo veku 15 rokov je funkčne čitateľsky negramotné, čo znamená, že to sú ľudia, ktorí neporozumejú textu, ktorý čítajú, oni nerozumejú tej vete. Teraz si predstavme, že ak je tá čitateľská gramotnosť v takomto stave, že každé tretie dieťa je funkčne negramotné čitateľsky, tak vo finále máme vlastne deti, ktoré absolútne nemajú šancu byť úspešné v tomto živote. Lebo ak človek nevie čítať a písať, tak ťažko môže v tej spoločnosti dobre fungovať,“ upozorňuje v podcaste Ema má mamu odborník na vzdelávanie Juraj Hipš.

Zhoršenie nastalo aj v dôsledku pandémie, keď sa školy u nás zatvárali ako prvé a otvárali ako posledné. Učenie sa tak obmedzilo na videohovory z detských izieb a na pracovné listy, ktoré žiaci a študenti samostatne vypĺňali.

„My sme spolu s Českou republikou mali najdlhšie zavreté školy. Bolo to viac ako 170 dní. Napríklad v Rakúsku boli školy zavreté 71 dní, v Estónsku 87 dní, v Nemecku 92 dní, čiže výrazne menej,“ vysvetľuje riaditeľka Národného inštitútu vzdelávania a mládeže Romana Kanovská.

Problém sa však nezačal dištančným vzdelávaním, spočíva skôr v spôsobe výučby na našich školách, kde sa stále preferuje memorovanie.

Predstavte si to takto, učiteľ stojí pred tabuľou a vysvetľuje učivo, žiaci si látku zapisujú a neskôr sa od nich chce, aby ju v odpovedi zopakovali.

O tom, čo sa musí zmeniť, je prvá časť podcastovej minisérie Ema má mamu.