V minulosti nemali veľa možností, ako dosiahnuť farebnosť obalov na knihách. Pracovali jednoducho s tým, čo mali k dispozícii. A ako sa ukázalo, pri niektorých farbách to nebolo úplne šťastné rozhodnutie. Staré knihy musia prechádzať kontrolou, pretože farby na obaloch môžu obsahovať jedovaté látky.
Projekt
Poisonous Book Project je spoločný výskumný projekt Winterthur Museum, Garden & Library a University of Delaware. Venuje sa katalogizácií starých kníh. Ich záujmom nie je samotný obsah kníh, ale fyzické súčasti, konkrétne farby. Projekt nedávno ovplyvnil rozhodnutie vyradiť napríklad dve knihy z francúzskej knižnice. Dôvodom bolo podozrenie, že žiarivo zelené obaly obsahujú arzén, píše sa na portáli Science Alert.
Obava pramení z historických postupoch pri viazaní kníh v 19. storočí. Knihy sa v tom čase začali vyrábať masovo, kníhviazači prešli od používania drahých kožených obalov k cenovo dostupnejším látkovým. A aby prilákali čitateľov, často ich farbili jasnými, žiarivými farbami.
Farby obalov
Jedným z obľúbených pigmentov bola Scheeleho zelená, pomenovaná podľa nemecko-švédskeho chemika Carla Wilhelma Scheeleho. V roku 1775 zistil, že z medi a arzénu možno vyrobiť žiarivo zelený pigment. Výroba bola nielen lacná, ale aj živšia ako zelená farba z uhličitanu meďnatého. Napokon sa ale prestala vyrábať, pretože farba zvykla vyblednúť do čierna pri tom, ako reagovala so škodlivinami na báze síry.
Nastúpili nové farbivá založené na jeho objave, ako napríklad smaragdová a parížska zeleň. Tie sa ukázali ako oveľa trvanlivejšie a rýchlo sa začali používať na rôzne predmety, ako aj na obaly kníh. Farbivá ale mali jednu veľkú nevýhodu. Jednoducho sa totiž rozkladali a uvoľňovali tak jedovatý a karcinogénny arzén. Obavy vyvolali najmä prípady, keď sa otrávili deti zelenými sviečkami či továrenskí robotníci pri natieraní farby na ozdoby. Otrava sa prejavovala v kŕčoch a zvracaní zelenej vody.
Zelená farba sa dokonca spomínala aj v súvislosti s Napoleonovou smrťou na rakovinu žalúdka. Tieto farby sa mu totiž veľmi páčili a to až do takej miery, že prikázal, aby jeho obydlie na ostrove Svätá Helena vymaľovali na zeleno. Teóriu, že zomrel práve na otravu arzénom podporili aj vysoké hodnoty arzénu zistené vo vzorkách jeho vlasov. A napriek týmto súvislostiam sa toxické tapety vyrábali až do konca 19. storočia.
Zelená ale nie je jediná problematická farba. Obavy vyvolávala aj červená. Tá vznikla z minerálu cinabar, ktorý je známy aj ako sulfid ortuťnatý. Existujú aj dôkazy, že neoletickí umelci trpeli otravou ortuťou. Červená farba sa objavuje na mramorovaných vzoroch vo vnútornej strane obálok kníh.
Ďalej je to tiež aj žltá. V tomto prípade je vinníkom chróman olovnatý. Jasná žltá farba bola obľúbená najmä u maliarov, napríklad aj u slávneho Vincenta Van Gogha, ktorý ju vo veľkom použil v populárnom diele Slnečnice. Táto farba umožňovala kníhviazačom viktoriánskej éry vytvárať širokú paletu farieb od zelenej až po oranžovú či hnedú.
Olovo aj chróm patria medzi jedovaté látky. Žlté knihy predstavujú menší problém ako v prípade zelených či červených. Chróman olovnatý nie je príliš rozpustný, takže sa ťažko vstrebáva.
Praktické rady
Ak aj doma náhodou máš starú knihu v zelenej látke z 19. storočia, nemusíš sa znepokojovať. Musel by si totiž tú knihu celú zjesť, aby si utrpel ťažkú otravu arzénom. Vystavenie sa zlúčenine v zelenom farbive ale môže podráždiť oči, nos a hrdlo. Problém je to však najmä pre ľudí, ktorí s týmito knihami pravidelne manipulujú. Častý kontakt by mohol spôsobiť aj vážnejšie príznaky. Preto sa každému, kto má podozrenie, že by mohol manipulovať s takouto knihou v smaragdovozelenej väzbe odporúča, aby si nasadil rukavice a vyhol sa dotyku s tvárou.
