Krajina šírych stepí, majestátnych hôr, iskrivo čistých riek a predovšetkým nedotknutej prírody? To už o Mongolsku bohužiaľ úplne neplatí. Pokrok a civilizačné vymoženosti, ktoré sem dorazili, si na tunajšej krajine vyberajú svoju daň. Štát rozlohou 32-krát väčšou ako Slovensko, zato však s polovičným počtom obyvateľov, sa dnes utápa v odpadkoch.
Vinu na tom, že sa idylická krajina mení na skládku, má nešťastný súbeh inak šťastných okolností. V Mongolsku sa zvyšuje dopravná dostupnosť vidieka, zlepšuje sa životná úroveň obyvateľov, narastá urbanizácia, v obchodoch sa objavuje cenovo prístupnejší komerčný tovar zo zahraničia. Lenže tamojšia kultúra nie je zvyknutá nakladať s odpadmi, ktoré taká civilizácia produkuje.
Len na porovnanie, na každého Slováka pripadá priemerne 497 kilogramov vyprodukovaného komunálneho odpadu ročne. V Mongolsku je ten prepočet oveľa vyšší. Na každého obyvateľa tu pripadá produkcia 985 kilogramov odpadov, z toho 138 kilogramov plastov. Je to výsledok, ktorý radí Mongolsko medzi desiatku krajín s najväčšou produkciou plastových odpadov na svete.
Kvôli decentralizovanej povahe osídlenia – polovica obyvateľov žije v hlavnom meste, druhá osídľuje zvyšok tej ohromnej rozlohy „vidieka“ – tu prakticky nefunguje odpadové hospodárstvo. Výsledkom je, že recyklovaných je tu len necelých sedem percent z tej rýchlo pribúdajúcej lavíny odpadov.
Rozdielna kultúra
Bohužiaľ, po desiatky generácií boli miestni vedení k tomu, že odpadky vlastne problém nepredstavujú. Výrobky z kože, dreva, pálenej hliny, textílie odevov i sedlové tašky, ktoré používali, slúžili svojmu účelu tak dlho, než sa rozbili a nedali sa opraviť. A potom pri nomádskom sťahovaní na inú pastvinu bolo bežné nechať ich za sebou, pretože sa tieto prírodné materiály samy skôr alebo neskôr rozložili.
Mongolská spoločnosť možno bola dlhé roky v mnohých ohľadoch takmer negramotná, ale zato prakticky bezodpadová. A kultúra zažitej bezstarostnosti pri nakladaní s odpadkami bohužiaľ pretrvala až do súčasnosti, keď sú mongolské domácnosti preplnené síce navýsosť praktickými – ľahkými a odolnými – ale zato nezničiteľnými plastmi. A tie z prírody nezmiznú ani za stovky rokov.
Vo vidieckych oblastiach je nakladanie s odpadmi obvykle horšie ako v meste. V tzv. súmoch – okresoch, tvorených jedinou dedinou obklopenou stepou, kde žijú kočovní pastieri – prakticky neexistuje triedenie. Všetok odpad, od bežného domového odpadu až po jedovatejšie substancie, je bez rozdielu odkladaný na skládky umiestnené na okraji obce.
Tieto skládky sú otvorené a nezabezpečené, preto je odpad roznášaný silnými vetrami po kraji. Väčšina kočovných pastierov žijúcich mimo súmu sa tiež nestará o nejaké vynášanie odpadu na skládku. Buď ho spáli alebo zahodí, ako bývalo zvykom.
Časom si však problém začali uvedomovať. Hlavne keď im pred očami začal hynúť dobytok, vo väčšine prípadov jediná obživa kočovných pastierov, ktorý mal tráviaci trakt plný plastov.
Čo s tým?
Jedno z možných riešení naznačuje prístup mongolskej neziskovky EcoSoum a projektu EU-SWITCH, spolufinancovaného z fondov Európskej únie. Jeho cieľom je dosiahnuť v Mongolsku udržateľnú recykláciu plastov. A aspoň v určitej minimálnej miere dosiahnuť to, aby ešte donedávna nedotknutá krajina nepripomínala skládku.
Jedným z ich pilotných počinov je zriadenie zberného dvora v jednom zo súmov, v ktorom sú plastové odpady zhromažďované, lisované a potom odosielané na ďalšie spracovanie v Ulánbátare.
Mesačne tu takto zhromaždí – od obyvateľov jednej jedinej dediny – 300 kilogramov plastov. „Ak tu dosiahneme dobré výsledky, môžeme s tým pokračovať aj v ďalších osadách,“ opisuje zakladateľka a koordinátorka EcoSoum, Gursed Narantujová.
Obyvatelia dediny, v ktorej sa teraz zberný dvor nachádza, si novú vymoženosť pochvaľujú. Plastové odpadky už nepália, a ani ich už neodnáša vietor. Ak to bude naozaj na záchranu povestnej čistoty mongolskej krajiny stačiť, to ešte len ukáže čas.
