Pochybnosti učencov ohľadom cirkevných interpretácií skazy položili základy modernej vede i ateizmu. Bol slnečný deň, 1. novembra 1755. Obyvatelia silne náboženského Lisabonu sa schádzali v kostoloch, aby oslávili Slávnosť všetkých svätých, píše sa na webe iDnes.cz.
O 9:30 sa náhle zem pod nohami farníkov pohla. Otrasy boli spočiatku slabé, ale silneli. „Najskôr sme počuli rachot, ako hluk kočiara,“ opísal neskôr prvé známky zemetrasenia konzul z Hamburgu Christian Staqueler. „Bol stále hlasnejší, až bol taký hlasný ako ten najhlasnejší zvuk zbrane. Hneď potom sme pocítili prvé chvenie.“
O 9:40 sa po celom meste rozozneli zvony. Ich varovanie však prišlo neskoro. Prvé budovy začali padať. Štvrté najväčšie mesto Európy tej doby zasiahli tri otrasy, z ktorých ten druhý bol najničivejší. Podľa odhadov vedcov zemetrasenie dosahovalo silu 8,5 magnitúdov.
5 metrové cunami
Vydesení ľudia sa snažili zachrániť útekom na pobrežie. No tam sa im vyskytol nezvyčajný pohľad na prázdne ústie rieky Tejo. More však ustúpilo, len aby sa vrátilo s o to ničivejšou silou. Svedkovia, ktorí ničivé cunami prežili, popísali vlny „veľké ako veža“. Dosahovali asi päť metrov.
Zmaru nebolo konca, po celom meste sa rozhoreli masívne ohne. Niektoré boli dielom spadnutých sviečok, iné zapálili zlodeji, ktorí využili situáciu na vlastné obohatenie. Požiare horeli päť dní a dokončili dielo skazy.
Tri štvrtiny kedysi takého hrdého mesta, centra koloniálnej ríše, boli v troskách. Zemetrasenia, cunami a oheň zničili 53 palácov, 60 kaplniek a 46 kláštorov. V niektorých z nich boli uchované cenné archívy s historickými dokumentmi.
Masívne zemetrasenie a cunami nezasiahli len portugalské hlavné mesto. Ich dopady cítili aj v ďalších krajinách Európy (záchvevy cítili v Španielsku, Taliansku, Francúzsku či Švajčiarsku), v Afrike či na karibských ostrovoch. Odhaduje sa, že len v Maroku prírodné pohromy stáli život 10 tisíc ľudí.
Skaza podľa odhadov stála život 30 až 60 tisíc ľudí. Skutočnosť, že veľké množstvo veriacich sa nachádzalo v kostoloch, bolo jednou z príčin hrozne vysokého čísla obetí.
Ateistické otázky
Ihneď po odznení katastrofy sa objavili vyjadrenia cirkevných predstaviteľov, že zemetrasenie bolo Božím trestom. Taká interpretácia však znela dosť hlušo. Nezdalo sa spravodlivé ani zmysluplné, aby Božia ruka dopadla na tých, ktorí verne plnili svoje náboženské povinnosti.
Zemetrasenie vyvolalo diskusiu po celej Európe ohľadom toho, prečo Boh dopúšťa také zlo. Zrejme najslávnejší útok proti doterajšiemu mysleniu, ktoré za každou udalosťou videlo zámer vyššej moci, urobil francúzsky filozof Voltaire. Skazu Lisabonu postavil proti presvedčeniu nemeckého filozofa Gottfrieda Wilhelma von Leibniza, že žijeme „v najlepšom zo všetkých svetov“.
„Je človek narodený v hriechu a trestaný zaň? Platí snáď pánovi priestoru a času daň, ktorú on bez hnevu, bez citu vymáha, len aby naplnil určenie neblahé?“ pýta sa Voltaire vo svojej básni „Báseň o pohrome lisabonskej v roku 1755 čiže preskúmanie poučky: Všetko je dobré“. Skaza Lisabonu utvrdila filozofa v názore, že na svete je utrpenie a človek je mu vystavený bez toho, aby mohol spoznať jeho príčiny. Voltaire odmietol, že by Bbh dopúšťal také zlo, aby človeku udelil lekciu. Svojou ostrou kritikou cirkevného pohľadu francúzsky filozof položil základy ateizmu.
Zrod seizmológie
K lisabonskej tragédii sa vyjadril v troch pojednaniach aj slávny nemecký filozof Immanuel Kant. Rovnako ako Voltaire aj on odmietol teologické odôvodnenie skazy mesta ako prejavu Božieho hnevu. Namiesto toho sa pokúšal prísť s vedeckými vysvetleniami, prečo k zemetraseniu došlo. Kant je preto niekedy označovaný za otca modernej seizmológie.
Veda o zemetraseniach obzvlášť čerpala z dotazníkov portugalského prvého ministra, markíza de Pombala, ktorý sa v Lisabone ujal záchranných akcií. Markíz dotazníky poslal do všetkých farností a pýtal sa na priebeh pohromy. Jeho práca bola jedinečná v tom zmysle, že dotazníky neobsahovali zmienku o bohu a boli úplne zamerané na faktické veci o priebehu zemetrasenia a cunami.
Osvietenecký markíz položil základy nielen seizmologickým štúdiám, ale tiež masívnym záchranárskym akciám a modernému mestskému plánovaniu, ktoré berie do úvahy katastrofické scenáre. Udalosti v Portugalsku tak vo svojom dôsledku viedli k rozvoju vedy a racionalizmu.
Avšak, ani nezvyčajne podrobná dokumentácia nedokázala nahradiť nedostatok moderných prístrojov, takže odborníci stále nevedia úplne presne, čo ku katastrofe viedlo. Domnievajú sa, že ju spôsobilo stretnutie africkej a európskej tektonickej dosky.
