Sám francúzsky prezident Jacques Chirac so všetkou slávou vytiahol do boja proti tzv. britskému rabatu. Po prehratom referende požaduje, aby politický kurz zmenila nie Francúzska republika, ako by sa dalo očakávať, ale -- Veľká Británia.
Pritom "britský rabat" v nijakom prípade nie je neoprávnený. Ešte pred dvadsiatimi rokmi toto riešenie dohodla "železná lady" Margaret Tchatcherová, keď Veľká Británia vstupovala do Európskej únie. Išlo o pokus -- hoci aj nedokonalý -- korigovať nespravodlivosť, ku ktorej dochádza v dôsledku obrovského prerozdeľovania (či chybného rozdeľovania?) zdrojov v európskom integračnom zoskupení.
Bolo to Francúzsko, ktoré pred takmer päťdesiatimi rokmi presadilo spoločnú agrárnu politiku, ktorá dnes zhltne každoročne 40 percent európskeho rozpočtu. Hoci v poľnohospodárstve pracuje len päť percent občanov EÚ a hoci podiel tohto odvetvia na domácom produkte neprevyšuje ani dve percentá, zostáva uvedená položka dominantnou kapitolou spoločného rozpočtu. A vďaka svojej poľnohospodárskej politike je Paríž ešte aj dnes krajinou, ktorá má z "vnútroeurópskej solidarity" najväčší osoh -- a dostáva viac subvencií ako oveľa chudobnejší nováčikovia EÚ, navyše s vyšším podielom poľnohospodárskej výroby na ekonomike. Veľká Británia prispôsobila svoju agrárnu výrobu postindustriálnemu veku už pred dobrými desiatimi rokmi. Dnes prijíma zo spoločnej pokladnice relatívne málo a vyšším čistým platbám do spoločného rozpočtu sa vyhla len vďaka spomínanému rabatu.
Ide o nedokonalý systém, ktorý ako-tak kryje britské potreby; vlastný problém však nijako nerieši -- a tým je nutnosť zavrhnúť a či aspoň zásadne zmeniť celú agrárnu politiku EÚ. Tak by boli zbytočné aj akékoľvek diskusie o britskom rabate. Namiesto toho sa teraz chudobnejší členovia spojili s niektorými bohatšími a zatrúbili do boja proti Veľkej Británii.
Nemecké stanovisko v tejto záležitosti sa dá len ťažko pochopiť. Hoci Nemci sú spolu s Holanďanmi najväčšími čistými prispievateľmi do rozpočtu EÚ (na obyvateľa), kancelár Gerhard Schröder sa správa lojálne k "priateľovi Jacquovi" a je proti reforme poľnohospodárskej politiky únie. Lojalita mu pritom neprináša nijaký viditeľný politický úžitok. Na rozdiel od francúzskych kolegov nemeckí roľníci totiž nie sú sympatizantmi sociálnej demokracie. Z hľadiska nemeckých voličov by bolo vhodné tlačiť Francúzov k zníženiu agrárnych subvencií, nehovoriac už o tom, že by to bolo rozumnejšie aj ekonomicky. Nemci už nechcú byť "financmajstrami" Európy. Schröder koná v rozpore so záujmami vlastnej krajiny a jeho voliči platia hneď dvakrát. Prvý raz ako daňoví poplatníci za subvencie a druhý raz ako spotrebitelia za ceny potravín, ktoré sú v dôsledku protekcionistickej politiky EÚ neúmerne vysoké.
Ak európski politici neprijmú nejaké spoločné riešenie, tlak na britského premiéra Tonyho Blaira sa celkom iste zvýši. Keďže prvého júla preberá predsednícku stoličku v EÚ, bude sa od neho čakať, že európske ciele nadradí národným. Pritom európskemu záujmu by pomohol najviac, keby britský rabat obhájil. Alebo ešte lepšie -- keby prispel k prehodnoteniu celej agrárnej politiky EÚ.
Európa potrebuje hospodársky rast a pracovné miesta. Blair bude mať príležitosť potvrdiť vlastné vodcovské kvality -- tým, že obháji britskú pozíciu. (hn/gaf)
StoryEditor