V prvom rade - slovenský humor nejestvuje. Jestvuje humor tínejdžrov, humor dediny, humor mesta. A humor dediny na Orave a hoci dedinky v Pyrenejách bude mať k sebe bližšie, ako humor z oravských lazov a homosexuálnej komunity v Bratislave.
Isto, niektoré národné mýty sa stávajú terčom humoristov, teda profesionálov platených za to, že vyrábajú zábavu. Ale uťahovať si z politikov, policajtov či blondínok sú veci vlastné ktorejkoľvek európskej kultúre.
Po pätnástich rokoch. Humor dokáže byť zbraň tam, kde sa mysleniu nedostáva voľnosti. Platí to pre každý spoločenský systém, ibaže v demokratických sú hranice moci omnoho skrytejšie a rafinovanejšie a preto humor dostáva oveľa väčšiu voľnosť. V prvom momente je to radostná správa, zároveň však voľnosť po roku 1898 odhalila, že náš smiech nie je vôbec tak predchnutý inteligenciou, ako by sme si mysleli. Viac ako ironické poznámky Lasicu Slovákom imponujú pročkovské prvosignálne kanadské žartíky. Väčší úspech ako satirická kritika Milana Markoviča žne polopatistická sranda Rasťa Piška.
Pozoruhodné je, že z trhu prakticky zmizli humoristické časopisy a keď sú, tak veľmi pochybnej úrovne. Naopak na televíznych obrazovkách máme veľké množstvo relácií,...
Zostáva vám 85% na dočítanie.