Liberalizácia kapitálu nepochybne priniesla zlepšenie ekonomickej situácie, spolu s ním však aj príjmovú nerovnosť. Lenže vinníkom nie je teória trhovej ekonomiky, ale politika, teda ľudský faktor a vzťahy.
Západný svet po traume z druhej svetovej vojny a po následnej sociálnej politike v podobe kolektívnej obnovy zdevastovaného fyzického, ale aj ľudského kapitálu, našiel recept na ekonomický rast v deregulácii, privatizácii a v ekvilibriu trhu. Svetová banka túto medicínu aplikovala na rozvíjajúce sa krajiny v 80. rokoch.
Netrvalo dlho, aby varovala na poplach, že tzv. laissez-faire a s tým spojená politika „trickle down“, kde balíčky finančnej pomoci pre vlády a pre bohatých rozhýbu ekonomiku a bohatstvo potečie nadol ku všetkým vrstvám spoločnosti, nefungujú. Akademici, ale hlavne kritici tejto politiky ju nazvali neoliberalizmom, pričom zástancovia tento termín brali skoro až za urážku.
Platilo to však len donedávna, keď už aj Medzinárodný menový fond – vlajková inštitúcia pre globálnu implementáciu trhovej ekonomiky – uznal, že táto teória nefunguje tak, ako sa pôvodne avizovalo (možno aj zamýšľalo).
Samotný citát z úvodu, ktorý je z dielne profesora Roberta Coxa, prezrádza, že za teóriou stoja ľudia, ich záujmy, a teda v konečnom dôsledku politika. Existencia politických vplyvov je v spoločnosti, a to znamená, že aj v ekonomike, prirodzená a ťažko odstrániteľná.
Aj v prípade, že všetci účastníci trhu sú racionálne zmýšľajúci, stačí najmenší vplyv jedného z nich, aby „porazil“ ostatných a získal tak viac autority, sily, či informácií a tým aj väčšiu kontrolu. Platí to tak v džungli, ako v spoločnosti. Na finančných trhoch to napríklad vidíme v tzv. inside tradingu, teda v nelegálnom obchodovaní na základe neverejných informácií.
Perfektné ekvilibrium je utópia pre akúkoľvek spoločnosť a teória neoliberalizmu tak naráža na kameň úrazu, z ktorého v podstate vznikla. Teda na politiku a na politické záujmy, ktoré sú spojené práve s mocou, a teda aj s príležitosťou odkrojiť si z koláča väčší kúsok.
Na druhej strane treba povedať, že politika laissez-faire, teda politika voľného trhu, má výhody, ktoré zatiaľ ostatné zriadenia neboli schopné priniesť. Bývalá premiérka Veľkej Británie Margaret Thatcherová jej dokonca dala trúfalé meno TINA (z ang. There Is No Alternative –Alternatíva Neexistuje).
Práve politicko-ekonomická teória schovaná za sloganom TINA bola podľa nej najlepšou a azda aj jedinou možnosťou rozvoja spoločnosti. Liberalizácia trhu pomohla k rýchlejšej expanzii kapitálu, ktorý bol následne použitý na kreatívne podnikanie, a teda na ekonomický rozvoj. Ekonomický rast sa nepochybne dostavil.
Na čo však teoretici zabúdajú, rýchlejšie uvoľňovanie kapitálu dereguláciou či privatizáciou, inak povedané voľné ruky pre kapitál, znamená zároveň väčšiu príležitosť zbohatnúť pre tých „šikovnejších“, ktorí sa dokázali tejto príležitosti lepšie chopiť.
Zbohatnutie na základe vlastnej schopnosti sa však miestami považuje priam za trestné, napokon menej šikovnejšia časť spoločnosti bude za podpory politikov nútiť takýchto ľudí, aby sa o svoj úspech podelili formou daní a väčšieho prerozdeľovania.
To, že boli šikovnejší vďaka vzťahom či teda politike, je možno neférové, ale zároveň aj prirodzené. Prinajmenšom je to racionálny krok, kde jednotlivec maximalizuje úžitok zo svojho úsilia. Či v džungli alebo v spoločnosti, jednotlivec chce čo najlepšie a najpohodlnejšie „prežiť“.
Medzinárodné inštitúcie, politici alebo akademici môžu a aj budú naďalej hovoriť o nedostatkoch teórie nezasahovania viditeľnej ruky štátu do trhu; nateraz známej ako neoliberalizmus. A budú mať pravdu. Realita však bude imperfektná pre akúkoľvek ideológiu, či už to je komunizmus alebo kapitalizmus.
Môže za to fakt, že teória bude aplikovaná na spoločnosť založenú na spolupráci rovnako ako na súťaži. Ani jeden element sa nebude dať úplne odstrániť a pre oba tábory sa tak stane kameňom úrazu. Keď budú mať ľudia súťažiť, budú spolupracovať (napr. kolúzia) a naopak.
Voľný pohyb kapitálu a deregulácia zdanlivo dosahujú svoje tolerovateľné maximum v spoločnosti, ktorej sa otváranie príjmových nožníc čoraz viac prestáva páčiť. V mysliach ľudí tak môže prísť na rad sociálnejšia politika, resp. aspoň zdanlivo sociálnejšia.
Aj tu sa však spoločnosť nevyhne tomu, že niekto jej bude mať viac a niekto menej. Ibaže sociálne ekonomické modely na základe skúsenosti prinášajú ešte menej ako tie liberálne. Stačí sa pozrieť na dnešnú Venezuelu a Čile a na cesty, ktorými sa vybrali.
Nesmieme zabúdať aj na samotné zásahy štátu, ktorý umelo intervenuje do trhu a vytvára nerovnosti, prostredníctvom zásahov ako regulácie, udeľovanie licencií, dopadmi lobbyingu či dokonca najnovšie prostredníctvom kvantitatívneho uvoľňovania.
Opäť sa jedná a politické rozhodnutia a ľudský faktor. Realita sa s teóriou jednoducho nestretáva. Najjednoduchšie je potom prirodzene povedať, že „zlyhal“ neoliberalizmus...