Už pätnásť rokov chodím do Davosu na svetové ekonomické fórum. Všetci prítomní sa zvyčajne delia o dobré pocity z toho, ako globalizácia, technológie a trhy menia svet k lepšiemu. Aj v priebehu recesie v roku 2001 bol Davos plný presvedčenia, že pokles nebude dlho trvať. Keď si tento rok ekonomické špičky vymieňali skúsenosti, tak mračná evidentne hustli. Jeden z prítomných to príkladne vystihol: už sme sa posunuli od vnímania skutočnosti v rámci "konjunktúra-pokles" ku "konjunktúra-armagedon". Všetci sme teraz v Davose prijali za fakt to, že globálna stagnácia bude najväčšia od roku 1945 len ako optimistickú verziu. Aj keď niekto vtipne poznamenal, že prognózy z Davosu sa vždy míňali s realitou a budúcnosť nemusí byť teda až taká temná...
Ešte viac ma zaskočila strata viery v trhy. Diskutujúci totiž na otázku -- čo je najväčšou príčinou krízy -- odpovedali: presvedčenie, že sa trhy budú samy korigovať.
Model tzv. efektívnych trhov, ktorý predpokladá, že ceny efektívne a dôsledne reflektujú všetky dostupné informácie, tiež išiel do šrotu. To isté sa stalo s infláciou -- preveľké fokusovanie inflácie odviedlo pozornosť od podstatnejšej otázky stability. Presvedčenie centrálnych bankárov, že riadiť infláciu je nevyhnutné a takmer dostačujúce na zabezpečenie rastu a prosperity, sa nikdy nezakladalo na zdravej ekonomickej teórii. Teraz kríza pridala ešte ďalšiu skepsu. Zatiaľ čo sa nikto z Bushovej či Obamovej administratívy nikdy nepokúsil obhajovať nespútaný kapitalizmus po americky, európski lídri presadzovali "sociálno-trhovú ekonomiku", ich jemnejšiu formu kapitalizmu so sociálnymi poistkami. Jeho samočinné stabilizátory, keď výdavky automaticky rastú v čase hospodárskych problémov, ponúkli nádej na zmiernenie poklesu.
Väčšina amerických finančníkov sa hanbila, tak radšej do Davosu neprišli. Vďaka tomu si prítomní mohli silnejšie vybiť zlosť. Najviac boli rozhnevaní odborári, že nikdy ich nikto nevyslyšal, keď žiadali porozumenie pre pracujúcich. Ich výzva, aby sa vrátili zabudnuté bonusy pre zamestnancov, sa teraz stretla s potleskom. Niektorých Američanov neľútostne kritizovali za to, že sa stavajú do pozície -- aj my sme obete! Lenže oni sú páchatelia a ešte si dovolia dať vládam k hlave pištoľ -- žiadajú rozsiahle záchranné balíčky -- inak vraj hrozí totálny krach. Peniaze sa sypú tým, ktorí problém zapríčinili a obete dostanú omrvinky. Podobne, ako sa podnikateľom blokuje prístup k úverom.
Kríza nastoľuje otázku prospešnosti globalizácie ako tlmiča rizík. V Davose prevládali názory, že odklon od globalizácie môže poškodiť najviac chudobné krajiny. Hracia plocha bola vždy nerovná a teraz by vlády chudobných štátov neobstáli pred svojimi občanmi, keby sa úplne otvorili. Liberalizácia finančného trhu sa preto odkladá.
Situáciu zhoršuje to, že MMF na krajiny, ktoré hľadajú radu, stále tlačí, aby zvýšili úrokové sadzby a obmedzili výdavky, čo pokles ešte prehlbuje. A ešte horšie pôsobí to, že banky, ktoré dostávajú štátne subvencie, tak v rozvojových krajinách stenčujú prúd pôžičiek. Vyhliadky sú tam teda ešte horšie... Čo čert nechcel, tak Snemovňa reprezentantov amerického Kongresu schválila protekcionistické opatrenia, napriek výzvam G-20, aby sa kríza takto neriešila.
K týmto litániám sa pridávajú obavy, že požičiavatelia (ostražití kvôli vysokým deficitom v USA, a držitelia rezerv v amerických dolároch, obávajúcich sa, že Amerika by mohla byť v pokušení svoj dlh rozdrobiť infláciou), by mohli zareagovať zhltnutím ponuky globálnych úspor. Tí, ktorí v Davose vkladali do USA dôveru, že svoj dlh nebudú znižovať infláciou zámerne, sa obávali, že to môže nastať mimovoľne. Málokto dôveroval, že tak trochu nemotorná ruka Fed, ktorého reputácia spadla vplyvom zlyhaní v menovej politike, si poradí s obrovskou kumuláciou dlhov a likvidity.
Barack Obama, zdá sa, ponúka síce po temných rokoch Busha potrebnú vzpruhu pre americké líderstvo, no nálada v Davose naznačuje, že optimizmus a dôvera nemusia dlho trvať. V priebehu globalizácie Amerika viedla svet. Teraz, keď o svoju dobrú povesť prišiel aj kapitalizmus po americky a aj americké finančné trhy, tak privedie Amerika svet do novej éry protekcionizmu, ako to raz už urobila v časoch veľkej hospodárskej krízy?
Joseph E. Stiglitz