Menová politika má veľmi obmedzený priestor

Ben Bernanke, šéf americkej centrálnej banky Fed, povedal vo verejnom prejave 15. októbra, že Fed je pripravený na ďalšiu vlnu kvantitatívneho uvoľňovania. Dolár zatiaľ reagoval iba miernym oslabením, pretože Fed vysielal signály o ďalšom nákupe cenných papierov už od leta.

Keďže nevieme, akú presne podobu prípadné kvantitatívne uvoľňovanie bude mať, ťažko hovoriť o konkrétnych dopadoch v ekonomike z hľadiska sektorov. Z hľadiska hospodárstva ako celku sleduje Fed niekoľko cieľov. Oslabovanie dolára, samozrejme, pomáha konkurencieschopnosti amerických výrobcov. Zároveň by malo oslabovať apetít pre nákup a držanie amerických dolárov v zahraničí. No a nakoniec je cieľom stimulovať rozpustenie hotovostných rezerv podnikov. Korporátna sféra má začať viac míňať.

Jedna vec je ale jasná. Z hľadiska celkovej stimulácie hospodárstva sú dnes možnosti monetárnej politiky pomerne malé. V tom nie je Fed osamotený. Predstaviteľ výboru menovej politiky Bank of England minulý mesiac verejne priznal, že banka rekordne nízkymi sadzbami sleduje v podstate už iba jeden cieľ: stimulovať domácnosti, aby začali rozpúšťať peňažné úspory a tak pomohli obnoviť rast. Pripomeňme, že Británia má už aj tak pomerne nízku mieru úspor v hospodárstve v porovnanými s inými západnými krajinami.

Problém globálnej ekonomiky je hlboko štrukturálny. Vysoké tempá rastu plynúce z rozvoja priemyselnej výroby sa skončili v 60. rokoch. Od 80. rokov rast ťahal sektor služieb. Ten musel byť často priamo či nepriamo rozvíjaný štátom, ktorý sa ironicky naoko, ako vlastník, z hospodárstva stiahol. Globalizácia po roku 1990 priniesla nový stimul. Otvorenie nových trhov pre západné ekonomiky a najmä prehlbovanie medzinárodnej deľby práce dokázali pomerne dlhé obdobie podporovať určitý rast.

Na druhej strane sa doteraz nevytvorili nové sektory hospodárstva, ktoré by rast prirodzene ťahali. Podobne, ako kedysi dávno vysoký rast produktivity v poľnohospodárstve, spojený so zábermi pôdy, uvoľňoval pracovnú silu, ktorá celkom prirodzene našla zamestnanie v priemysle. Napriek chvíľkovému ošiaľu, ktorý vyústil do IT bubliny pred desiatimi rokmi, sa IT nestalo tak prudko sa rozvíjajúcim odvetvím, ako kadekto predpokladal. Takže čelíme stimulácii hospodárskych aktivít cez rast služieb, ktorý je problematický (Baumolov efekt). A snažíme sa vyžmýkať, čo sa dá, z priemyselných foriem hospodárstva.

No tvrdé stimulovanie dopytu po konzumných produktoch viedlo k obrovským globálnym finančným nerovnováham a zároveň k zvýšenému tlaku na využívanie kľúčovej komodity neskorého priemyselného veku - ropy. Zároveň sa Západ (presnejšie, Spojené štáty) vydal na cestu akéhosi obráteného merkantilizmu – zo strategických dôvodov obsadil kľúčové oporné body v Ázii (Irak a Afganistan), práve pre zabezpečenie si kontroly nad ropou. A toto dobrdružstvo financoval nie hromadením zlata, ale napumpovaním ďalšieho socializovaného dlhu do globálneho finančného systému.

Nečaká nás žiadne rýchle obnovenie rastu. V tomto rámci je úlohou monetárnej politiky už len zachraňovať pred novou recesiou. Ďalšou možnosťou je cieľavedomá inflačná politika, o ktorej sa už dva roky debatuje. Tá by ale v prípade dolára mala nie domáci, ale v prvom rade geostrategický rozmer a nepríšla by sama od seba, ale ako súbor ďalších, veľmi riskantných politických krokov.