Daňové úniky v Európe sú približne na úrovni hrubého domáceho produktu Španielska. Efektívna výmena informácií však túto dieru už čoskoro začne zatvárať.
Vo svete existujú dva štandardy výmeny informácií medzi finančnými úradmi. Jedným je režim „informácie na vyžiadanie“. Ten stráži OECD. Orgány jednej krajiny môžu inú požiadať o informácie. Ak krajina na požiadavky neodpovedá, OECD ju zaradí na čiernu listinu. Ale zadávať jednotlivé požiadavky je administratívne náročný krok. Táto možnosť je navyše nanič, ak úrady nevedia presne, čo, alebo koho hľadajú.
Vlády sa tak museli spoliehať na iné postupy. Napríklad odkupovanie informácií od donášačov vnútri bánk v daňových rajoch. Posledným prípadom je takýto nákup od nezverejneného zdroja vládou Severného Porýnia-Vestfálska v Nemecku. Dáta o viac ako desiatich tisícoch účtov vo Švajčiarsku by údajne mohli priniesť až pol miliardy daní do verejných rozpočtov. Samozrejme, nakupovať CD s informáciami, ktoré niekto vyniesol z banky v cudzej krajine, nie je ani najefektívnejší, ani právne najčistejší prístup.
Vlády Európskej únie sa tak rozhodli pre rozšírenie iného štandardu: „automatickej výmeny informácií“. Tento režim už dlhšie čiastočne funguje ako súčasť pravidiel zavedených smernicou Európskej únie o zrážkovej dani na bankové vklady. Štát musí informovať ostatné krajiny o občanoch, ktorí majú v jeho bankách uložené prostriedky. No teraz zanikne výnimka, ktorú si udržiavali Luxembursko a Rakúsko, navyše sa princíp rozšíri aj na ďalšie krajiny a ďalšie druhy finančných aktív.
Automatická výmena informácií sa stáva prvým pilierom nového medzinárodného daňového prostredia. Tým druhým bude zverejňovanie celej reťaze daňového bremena podľa krajín, v ktorých firma podniká (tzv. coutry-by-country reporting – CCR). Táto iniciatíva sa pohybuje v dvoch prúdoch. Európsky parlament minulý mesiac schválil pravidlá, podľa ktorých budú musieť pravidlá CCR aplikovať firmy podnikajúce v oblasti nerastného bohatstva. Cieľom kroku je donútiť ťažiarske spoločnosti nechať väčšiu časť príjmov ako doteraz v rozvojovom svete, kde tieto firmy dane ľahko obchádzali. Tým druhým prúdom je zavádzanie pravidiel CCR pre banky. K tomuto kroku sa minulý mesiac prihlásila britská vláda, čím zrejme padla aj posledná prekážka. Agendu vytvárania týchto pravidiel zrejme prevezmú krajiny skupiny G8. Po bankách by postupne mali prísť na rad aj ostatné firmy.
Európa však ide ďalej, ako len po zavedenie plošnej automatickej výmeny informácií nastávajúcou novelizáciou smernice o zdanení bankových vkladov. Päť najväčších ekonomík – Nemecko, Británia, Francúzsko, Taliansko a Španielsko – sa nedávno rozhodlo, že formou „užšej spolupráce“ budú harmonizovať svoje právo tak, aby dochádzalo k jednoduchej a širokej výmene informácií daňového charakteru, nielen týkajúcich sa bankových vkladov. Spolu s postupným zavádzaním spoločného konsolidovaného základu dane tak ide o veľmi významný posun v daňovej harmonizácii v Európskej únii.
Tá je občas strašiakom, pretože ľudia si pod ňou predstavujú zjednocovanie sadzieb. K tomu však zrejme ešte dlho nedôjde. Ale postupné zjednocovanie pravidiel a informačná otvorenosť majú veľa prínosov. Z ementálskeho syra medzinárodných daňových pravidiel najviac profitovali veľké firmy, ktoré si môžu dovoliť armády právnikov a účtovníkov hľadajúcich diery. Teraz sa podmienky o niečo vyrovnajú. Harmonizácia by zároveň mala prispieť k jednoduchšiemu plateniu daní pre mnohých, ktorí medzinárodne podnikajú.
Juraj Draxler, analytik Centre for European Policy Studies