Európania pri pozorovaní americkej prezidentskej kampane zvyčajne prevracajú oči, tentoraz sa ich však zmocňuje závisť. Alebo by aspoň mala. Pretože človeku musí imponovať schopnosť klamať a tváriť sa nanajvýš úprimne, očividne skutočná agresivita a rovnako umelá náklonnosť, nevyčerpateľná energia sálajúca z kandidátov, ktorí majú často po šesťdesiatke či dokonca sedemdesiatke.
Isteže, odmena je obrovská – Biely dom. Musí v tom byť však aj viera: nielen v seba, ale aj v krajinu a jej osud. Viera, ktorá vedie penzionovaných neurochirurgov, newyorských miliardárov, bývalých manažérov, guvernérov, kongresmanov s mnohými úspechmi, aby sa pustili do zápasu, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou prehrajú. A ak vyhrajú, prídu o súkromný život. Taká krajina musí stáť za to.
Americký vášnivý entuziazmus vyvoláva závisť, pretože v Európe akoby sme o presvedčenie prišli. Európska loď sa len vyhýba ostrým kameňom. Grécko sme nateraz zalepili náplasťou, tá však zrejme nevydrží. Tamojší dlh dosiahol 190 percent HDP, takže MMF pozastavil pôžičky. Optimistický odhad MMF Taliansku v najbližších troch rokoch veští jednopercentný nárast. Nielenže nevidno rast HDP, ale ani produktivity. Reformy na trhu práce sú prinajlepšom polovičné a tá najnepopulárnejšia – zníženie miezd – sa ešte neuskutočnila.
Francúzi v tomto kvartáli zdvojnásobia rast z predchádzajúcich dvoch desatín percenta, no Európska komisia im aj tak neverí, že stlačia deficit pod tri percentá a nezamestnanosť sa stále drží vysoko. Poľská a maďarská vláda sa voči únii stavajú s nechuťou a tento sentiment môžu rozšíriť do okolitých krajín.
Ukrajinský prezident Petro Porošenko varoval Angelu Merkelovú, že Rusko sa chystá na nové kolo vojny. Jeho ekonomický minister rezignoval so slovami, že nebude zakrývať rozbujnenú korupciu v ukrajinskej vláde. Sýrsky prezident Baššár Asad s pomocou ruskej armády vytláča z krajiny tisíce Sýrčanov, najmä do Turecka, ktoré sa vyhráža, že všetkých pustí do Grécka. Plány na prerozdeľovanie migrantov zlyhali na neochote krajín akceptovať kvóty.
Sú to všetko komplexné záležitosti, lenže keby sa únia správala ako jednotný polmiliardový štát s vnútornou energiou, problémy by okamžite vyzerali menšie. Tomu však bránia mnohé dôvody, predovšetkým demokratické. Mnoho času a síl sa tak míňa na medzištátne vyjednávanie a dohadovanie. Namiesto toho, aby bola únia zdrojom politickej energie, konzumuje ju.
Priatelia, súperi a neutrálne nastavení partneri sa na ňu pozerajú s dešpektom – alebo sa z jej slabosti tešia. Prípadné hlasovanie Británie za vystúpenie z EÚ by bolo pre úniu smrteľnou ranou. Sledujeme, ako sa sen mení na nočnú moru, z ktorej sa nedá prebudiť. Situácia sa stáva nezvratnou, keď o ideály prídu aj idealisti. Práve v takej situácii sa dnes nachádza Európa – so zvyčajným pohŕdaním pozerá na americké predvolebné harmatance, no cíti pichanie závisti.