Niektoré ekonomické kauzy v závere minulého roka otvorili nielen politickú, ale aj odbornú diskusiu na tému daňových rajov. Väčšina firiem hľadá daňovú optimalizáciu svojich ziskov, mnohé aj cez schránkové firmy v daňových rajoch.
Čo nie je zakázané, je dovolené – hovorí staré pravidlo nielen v podnikaní. Na jednej strane sa svetová ekonomika globalizuje, na strane druhej sa štáty usilujú prilákať kapitál. Žiadny štát nie je rád, keď sa podnikatelia vyhýbajú plateniu daní, ktoré tvoria chrbticu jeho príjmov. Zamotaná situácia. Čo s ňou?
Tento problém má nielen ekonomickú, ale aj morálnu rovinu. Je korektné púšťať do štátnych tendrov firmy z daňových rajov, ktorých skutočný majiteľ je poväčšine neznámy? Ako k tomu príde subjekt podnikajúci a platiaci dane na Slovensku, ktorý prehrá v tendri s neznámym subjektom z daňového raja, ktorý zvíťazí najmä kvôli nízkej cene? Štát by mal nastaviť požiadavky tak, aby k takýmto situáciám vôbec nemohlo prísť. Prvým kritériom výberu by mala byť transparentnosť uchádzačov vo výberovom konaní.
Pod hlavičkou OECD existuje dohoda o automatickej výmene daňových informácií, ktorú podpísalo 124 krajín, vrátane Slovenska. Umožňuje overenie si informácií a pomáha transparentnosti. Na druhej strane sú dvojstranné zmluvy medzi štátmi, ktoré odkrývajú anonymitu firiem. Myslím si, že je čas zaoberať sa otázkou zavedenia súhlasu daňového úradu pri prevode obchodného podielu spoločnosti. Zamedzil by sa tak priestor na prehadzovanie si podnikov medzi dvoma spoločnosťami s následným daňovým únikom. Aby sa ani Adam ani Eva už nemuseli hanbiť.