Americký veľvyslanec v Česku rozhneval prezidenta Zemana. Kriticky totiž komentoval potvrdenú účasť českej hlavy štátu ako jediného štátnika z EÚ na oslavách 70. výročia ukončenia 2. svetovej vojny v Moskve. Ale nielen v Česku je táto citlivá téma predmetom diskusií. Ísť, neísť, kto by mal a kto by nemal, prečo áno, prečo nie?
Vyše dvadsať miliónov obetí na sovietskej strane je dostatočný dôvod na vzdanie úcty. Stáť však na tribúne na Červenom námestí v spoločnosti vodcov, ktorým slovo demokracia nič nehovorí, si vyžaduje silný žalúdok. Zahraničná politika je však aj o silných žalúdkoch. Na druhej strane súčasná politika Ruska vyvoláva veľa otáznikov a polarizáciu nielen našej spoločnosti. Dôkazom je aj akt kladenia vencov na Slavíne pri príležitosti oslobodenia Bratislavy. Umenie diplomacie spočíva i v tom, aby ovca zostala celá a vlk sýty. Ako teda v tomto prípade realizovať zahraničnú politiku, aby bola „nahá“ aj „oblečená“? Riešením je účasť na oficiálnom kladení vencov v Moskve, ale následná neúčasť na oficiálnych „mauzoleálnych“ oslavách.
Milióny mŕtvych vojakov si to zaslúžia. Veď aj oni boli obeťami politických hier, komplotov, zrád a hlavne obeťami neschopnosti vtedajších politikov zabrániť Hitlerovej expanzii. Skúsme si však predstaviť inú analogickú situáciu v opačnom garde. Čo keby všetci európski lídri odmietli účasť na oslavách víťazstva 2. svetovej vojny v USA z dôvodu vojny v Iraku? Vojny, do ktorej bola vtiahnutá veľká časť sveta. A to len kvôli tomu, že USA oklamali svet tvrdením, že Irak vlastní chemické zbrane. Nikdy sa tam však nenašli. Nech hodí kameňom, kto je bez viny.