Ubehlo vyše štvrťstoročie, odkedy sa Európa vyliečila z komunistickej schizmy vynútenej po druhej svetovej vojne. V Poľsku sa stal prezidentom Lech Walesa, bývalý elektrikár z dokov. V Československu sa ako líder vynoril roky väznený disident Václav Havel. V Maďarsku to bol József Antall, ktorý odporoval maďarským fašistom aj komunistom a v roku 1956 ho za pomoc protisovietskemu povstaniu posadili do väzenia. V roku 1990 sa stal premiérom.
Títo muži inšpirovali svojich občanov a pre širší demokratický svet sa stali hrdinami, ktorí pomôžu Európe zbaviť sa akejkoľvek podoby autoritárstva. Havel s istotou vravel, že komunisti sa zaslúžili o „hlbokú nedôveru v akékoľvek zovšeobecnenia, ideologické floskuly, klišé, slogany, intelektuálne stereotypy“.
Dnes je to inak. V Poľsku vládne strana Právo a spravodlivosť, jej predstavitelia energicky pretvárajú inštitúcie, aby ich moc pretrvala za každých okolností. Vláda sa pokúsila pretlačiť na ústavný súd väčšinu svojich ľudí, rozšíriť moc tajných služieb a schválila zákon, ktorým si získala kontrolu nad vysielaním. Šéf strany Jaroslaw Kaczynski má trvalý cieľ: premeniť Poľsko na štát vedený katolicizmom bez zahraničného vplyvu – či už Západu alebo Ruska. Inšpiruje sa v tom maďarským modelom a s Viktorom Orbánom má blízky vzťah.
Orbán kedysi s Antallom spolupracoval na víťazstve demokracie. Lenže po roku 2010 si úspešne podmanil ľavicovú opozíciu, umlčal médiá, ústavný súd zaplnil svojimi prívržencami, prispôsobil si volebný systém a tvrdo pritlačil na občiansku spoločnosť. Česko nie je autoritárske, ale havlovský prísľub o krajine ako majáka slobody, občianskych postojov, sa pominul. Prezident Zeman sa v televízii objavuje opitý a minulý rok podporil nenávistné protimoslimské zhromaždenie. Zároveň je naklonený Putinovi.
Ľudia, ktorí v Havlovi videli hrdinu, sa desia krajiny, kde sú v jednom šíku politické a podnikateľské elity, často vrátane vlastníkov médií. Súčasný šéfredaktor českých Lidových Novín István Léko mi povedal:„Nechápali sme, koľká bije. Videli sme sa na rovnakej strane ako noví politici. Písali sme o komunistoch, ŠtB a minulosti, zatiaľ čo politici a nová podnikateľská elita sa rýchlo dohodli a vypukla nová korupčná éra.“
Po kolapse komunizmu Stredoeurópania vďačne siahli po EÚ a konzumovali novonadobudnuté práva. Dnes sa vyhýbajú zodpovednosti. Uchyľujú sa k vlastenectvu, ktoré má plné zuby liberálnej opozície, s ktorou zo zahraničia prichádzajú údajne nemorálne, varovné novinky, ako práva homosexuálov.
Nezdá sa, že by sa to malo zmeniť. Jeden mladý poľský priateľ zamestnaný vo Veľkej Británii mi povedal, že „Kaczynského odmietli starí. My, mladí, sme nehlasovali, a to bola chyba.“ Nedávny prieskum ukázal, že až 56 percent Poliakov je proti niektorému z krokov Práva a spravodlivosti. Lenže títo ľudia potrebujú novú inšpiráciu. A pracovné miesta. Získať si ich je najväčšou úlohou pre upadajúci kontinent.