Môžeme sa zamýšľať, ako mohlo toľko mladých ľudí voliť stranu Mariana Kotlebu a kde mali rodičov, ktorí by im vysvetlili, čo to bol slovenský štát. Prípadne aká motivácia viedla voliča, aby podporil Borisa Kollára. Ale je to úplne zbytočné. Pretože to nie sú hlavné témy a otázky týchto volieb. Lebo nielen tieto dve strany sa stali symbolom zlyhania. Sú produktom frustrácie, straty nádeje a dôvery voliča, ktorému sa po 23 rokoch minula trpezlivosť.
Po prvé: politici zabudli na voliča. Stali sa z nich od reality odtrhnuté bábky establišmentu, žijúce vo svojom paralelnom vesmíre, ktorý nemá nič spoločné s realitou. Roky počúvame o potláčaní korupcie, o zlepšovaní úrovne vzdelania, vymožiteľnosti práva, zdravotníctve. V prípade posledného menovaného aj o odstrihnutí pijavíc, parazitujúcich na ľudskom zdravý a živote. Ich mená si doplňte podľa toho, kto práve vládne. Potom ten istý volič, ktorý má raz za štyri roky šancu povedať, čo si o tom celom myslí, ide do nemocnice. Predtým si vypočuje o všetkých kauzách, ktoré sú síce rozsahom „len“ za pár stotisíc či miliónov. Nanešťastie tých hore si na ne spomenie práve v momente, keď si do starej budovy rozpadnutej nemocnice s frustrovanými sestrami musí priniesť toaletný papier.
Prvým varovaním, že aj bežne submisívnemu slovenskému voličovi sa už pomaly, ale isto, míňa trpezlivosť, pritom boli už v prezidentské voľby s víťazstvom Andreja Kisku. Nepolitika. Nie oslňujúco charizmatického. Nie silného vodcu. Pri spätnom pohľade tento symbol všetci porazení až brilantne odignorovali ako sezónny výkyv. Nuž, chyba.
Po druhé: platí poučka, že kampaň bez koncovky vám voľby nevyhrá. To si mohli uvedomiť v Smere či Sieti. Kým Sulík s Matovičom sa v závere jasne vyhranili a boli čitateľní aspoň v postoji, s kým áno a s kým nie, vajatanie dvoch, dlho podľa predpokladov najsilnejších, bolo tragické. Boli prehliadnuteľní. Nijakí. Siví ako petržalské paneláky. O vždy osempercentnom a zrazu mimoparlamentnom KDH asi netreba hovoriť. Čo aj poviete o strane, ktorá tak cieľavedome odolávala hocijakej zmene a na čele mala lídra, pri ktorom je slovo charizma oxymoron. Len na trocha sarkastické dokreslenie ich marazmu – keď už vás ani kňazi v pastierskom liste neodporúčajú voliť...
Máme za sebou voľby bez bodky. Bez bodky v kampani strán, ktoré sú jedným z hlavných reprezentantov establišmentu. Bez bodky, ktorá by nám ukončila odpoveď na otázku: kto nám bude vládnuť? Kto bude vôbec schopný dohodnúť sa na spoločnom postupe? Vôbec prvýkrát v histórii Slovenska.
Avšak, aby sme boli fér, predsa sa len jedna bodka v týchto voľbách objavila. Nad ňou je taká dlhá čiara. Volá sa výkričník. Riadne tučný. Pre tých, ktorí verili vo svoju neporaziteľnosť. Ktorým chýbala pokora a uvedomenie si, pre koho tu sú, kým by mali byť platení. Pre štandardných politikov, ktorých festival alibizmu už ľudí prestali baviť. Páni a dámy v parlamente, užite si to. Návrat do reality vám možno neuškodí.
StoryEditor