Kedy sa Rusko zlomí? Keď ceny ropy dosiahnu dno, doľahnú naň západné sankcie, inflácia, demografická kríza... Kedy nastane druhá ruská revolúcia? Na budúci rok, na sté výročie tej prvej? Vtedy sa proti bohatým aristokratom v petrohradských palácoch vzbúrili robotníci, roľníci a vojaci. Postsovietska trieda pod vedením Vladimira Putina sa presunula do kremeľských palácov a absenciu bohatých predkov si kompenzovala nahromadením ohromného majetku. Lákavý cieľ pre nespokojných ľudí, mohli by ste si myslieť.
Zatiaľ však po revolúcii, ba ani po vážnych protestoch niet ani stopy a popularita pána Kremľa sa pohybuje medzi 80 a 90 percentami. Liberálny komentátor Andrej Kolesnikov vraví, že „nový sociálny kontrakt od ľudu si vyžaduje obetovať slobodu za návrat Krymu a pocitu národnej hrdosti“. S tým súvisí rastúci obdiv Stalina a čoraz menej vrúcny vzťah k USA a EÚ. Karta obnovenia Ruska ako veľkej krajiny je najsilnejší a azda jediný tromf v ruke Kremľa a musí ju vyťahovať stále znova. Podľa odborníka na medzinárodné vzťahy Roberta Kaplana musí byť Putinova „zahraničná politika čoraz kreatívnejšia... čím viac chaosu v cudzine vyvolá, tým cennejšia sa bude javiť autokratická stabilita doma“.
Profesor ekonómie Michail Dmitriev ruské ťažkosti nepovažuje za pohromu. Nezamestnanosť sa drží na šiestich percentách, čo je oveľa menej ako v mnohých západoeurópskych krajinách. Prepad dovozu v istých oblastiach stimuloval domácu výrobu. Pád ropných príjmov vyvolal záujem o diverzifikáciu hospodárstva. Krajina však zostáva v recesii a ak sa aj vráti k rastu, bude skromný a Rusko bude mať šťastie, ak sa mu do desiatich rokov podarí vrátiť k predkrízovej úrovni HDP.
Klesá popularita premiéra Dmitrija Medvedeva a väčšiny gubernátorov. Skalou, na ktorom režim stojí, je nepostrádateľný muž. Ak stratí dôveru on, mocenská štruktúra sa zrúti. V tej chvíli sa ocitne na neznámej pôde – Rusko už nebude zjednotené okolo vodcu, nebudeme vidieť zrejmého následníka a malú skupinku liberálov bez dôvery verejnosti.
Nádej, paradoxne, spočíva v proteste. Ekonóm Dmitriev postrehol, že v Rusku protesty prichádzajú istý čas po hospodárskom prepade: vlna protestov v roku 2011 prišla tri roky po prudkom prepade z roku 2008. Protestné hnutie môže na vrchol vyniesť ešte agresívnejších nacionalistov, alebo tých, ktorí v úpadku Putina uvidia možnosť oživiť vzťahy s Európou.
V podtexte pokusu Michaila Gorbačova z konca osemdesiatych rokov otvoriť ZSSR bol práve „európsky osud“. Vydržal aj vládu prezidenta Borisa Jeľcina v deväťdesiatych rokoch. Sprvu sa ho držal aj Vladimir Putin, a potom ho rázne zavrhol. Ak v tomto Putin zlyhá, vytvorí sa šanca na jeho oživenie európskej perspektívy. Jej fanúšikovia budú potrebovať odvahu, silu a podporu. Ak zlyhajú aj oni, ocitneme sa ešte hlbšie v nebezpečných vodách, v ktorých sa nachádzame dnes.