Toto ráno je iné ako tie predošlé. Toto je ráno, ktoré sa deje len raz do roka.
Ráno, keď sa prebudím s myšlienkou, že sa všetko začína od znova. Teraz má však toto ráno príchuť inú, novú.
V piatok sa stalo totiž viac ako obvykle. Piatok bol krásny deň. A nielen preto, že vyšlo počasie. Udialo sa mnohé. Po prvýkrát v 24 ročnej histórii Zlatého klinca sme dali zbohom stereotypu a posunuli túto udalosť o veľký krok dopredu. Kto tam bol, môže posúdiť sám. Kto sa o to pričinil, vie, aký to bol husársky kúsok.
Ráno odštartovala konferencia, ktorá niesla v sebe väčšiu dávku nadšenia ako skúseností. Keď som sa takmer o polnoci, deň predtým, postavil pri skúške spíkrov na pódium, zatmelo sa mi pred očami.
Vedel som, koľko sme predali lístkov, no keď som si spočítal počet sedadiel v jednom rade tej obrovskej sály, do ktorej sa na druhý večer chystalo prísť viac ako 1200 ľudí, dokonale ma to prebralo.
Nakoniec to tá sála zvládla, a ľudia a prezentátori tiež.
Martin Hablesraiter dal úvod bravúrne. Je to skutočný kráľ Food Designového Rock&Rolu, ktorý dokáže zabávať na túto tému celé hodiny. Ravid Kuperberg ničím nezaostal za svojím partnerom Yonathanom Dominitzom z Mindscapes. Dva z ich kreatívnych vzorcov, ktoré predstavil, boli ako vystrihnuté z učebnice o búraní stereotypov komunikačného myslenia značiek.
Dušan Švalek bol inšpiratívny,
Imran Khan zase dokonalý prototyp festivalového spíkra z Google.
a Joakim Kempf sugestívny a svojský, ako si ho pamätám z Berlína. Počas vzrušujúceho pobytu na Berlin School of Creative Leadership patril medzi prezentačne najinvenčnejších študentov. Nesklamal ma.
A potom prišiel večer. Na neprehliadnuteľnom pódiu s naozaj veľkolepou projekciou sa počas niekoľkých hodín odohrával vrchol toho dňa. Jeho súčasťou bolo aj udelenie ocenenia ADC za výnimočný prínos do kreativity slovenskej reklamy. Tento rok tvrdili muziku Pišta a Martin. Zaslúžene. Veď už nejaký čas im ide karta.
Je pondelok ráno po Klinci a prvé, čo mi dnes prebleslo hlavou, je otázka: Kto budú ďalší Elvisovia?