Japonci sú iní a jednoducho myslia inak. Zatiaľ čo naše západné myslenie zdôrazňuje indivíduum, japonské (ázijské) vyzdvihuje spoločenstvo, skupinu, súdržnosť a harmóniu. Už prvá japonská ústava, ktorá vznikla okolo roku 520, v prvom článku zakotvuje harmóniu -- wa -- ako ústredný činiteľ spolužitia. Vynútila si to hádam skutočnosť, že Japonsko s rozlohou asi 378-tisíc štvorcových kilometrov síce nie je malé, ale prevažujúca časť štyroch hlavných japonských ostrovov je hornatá, nezjazdná a poľnohospodársky nevyužiteľná. Tak ako vtedy, aj dnes sa na pomerne malej ostrovnej ploche tlačí veľký počet obyvateľstva, takmer 127 miliónov.

Harmónia nadovšetko
Žiť na husto osídlených ostrovoch izolovane, byť samostatný, vyhýbať sa navzájom, bolo sotva možné. Preto len záväzné a nekompromisne dodržiavané pravidlá spolunažívania mohli zabezpečiť prežitie jednotlivcov i celého spoločenstva. Pravidlá wa pretrvávajú v japonskom živote dodnes a "ako najvyššia cnosť": zahŕňajú harmóniu, príslušnosť a lojalitu k skupine, homogénnu a na konsenzus orientovanú spoločnosť a neporušiteľnosť skupiny individuálnymi záujmami. Na rozdiel od čínskeho guanxi -- budovania vzťahov na základe vzájomnosti, ktoré nemá skupinovú asociáciu a odohráva sa v individuálnej rovine -- wa zdôrazňuje práve príslušnosť k skupine, vnútri ktorej sa uplatňuje.
Harmónia v Japonsku znamená súlad, kompromis, zmierlivosť, pravidelnosť, jednotu. Vysoko sa cení a usilovať sa o ňu je povinný každý. Pre Japonca harmónia nie je protiváhou tvrdého pracovného života, ale skôr všetko zahŕňajúci stav. Základ a kostru harmónie tvorí pevný poriadok. Spontánnosť, bezprostrednosť a impulzívne správanie sa Japoncom javia ako neporiadok a chaos. Sebaovládanie vedie k poriadku a bezpečnosti.
V Japonsku platí pravidlo: kto narúša poriadok a pravidlá, kto sa nevie alebo nechce ovládať, musí rátať so sankciami. Na druhej strane, tamojšia pomerne do seba uzavretá spoločnosť veľmi dobre chápe význam harmonického spolunažívania, ktoré sa napríklad odráža aj v tom, že v Japonsku je miera kriminality jedna z najnižších na svete.

Zážitok z autobusu
Zmysel pre harmóniu sa deťom vštepuje už od malička. Nemecký časopis Stern dávnejšie opísal zážitky cestujúcej na ceste z letiska do centra Tokia, ktorá trvá pol hodiny.
"V autobuse vedľa obchodníkov a turistov sedia dve rodiny -- japonská a americká. Obidve majú za sebou útrapy 16-hodinového letu z Los Angeles. Keby som nebola japonské deti zbadala pri nastupovaní, ani by som nevedela, že sú tu. Traja chlapci v škôlkarskom veku sa pokojne opierajú v sedadlách. Bábätko ticho leží v matkinom náručí.
Američanka však svoje ratolesti nedokáže zvládnuť. Trojročná vreští, staršia sestra narieka, kedy tam už konečne budú. Napriek klimatizácii sa matka potí. Možno aj preto, lebo cíti údiv, hnev a pohŕdanie, s akým Japonci pozorujú túto scénu bez toho, aby na ňu hľadeli."
Deti Američanky rušia wa -- harmóniu. V Japonsku je to priam svätokrádež, ktorú hádam možno prirovnať k tomu, akoby u nás niekto na recepcii nahlas grgal. Lebo wa je cieľom každej výchovy, wa udržiava japonskú spoločnosť pospolu. Harmóniu a jednotu Japonci preukazujú navonok vždy, aj vtedy, ak obidve chýbajú. Toto pravidlo neporušujú ani voči cudzincovi.

Skupinové myslenie
Ďalším aspektom, v ktorom sa prejavuje uplatňovanie wa, je tzv. príslušnosť k skupine, lojalita, ktorá má tradične oveľa väčší význam ako u nás. Individualizmus -- "odkláňanie vody na vlastné ryžové pole" -- sa potláča.
Individualisti to vôbec majú v Japonsku ťažké. Kto sa nedokáže integrovať do skupiny, prepadne cez sociálnu sieť. Západný ideál individuálnej osobnosti, ktorá sa výrazne odlišuje od väčšiny, Japoncom pripadá nezdravý. Veď aj jedno z japonských prísloví hovorí: "Na klince, ktoré vytŕčajú, sa udiera kladivom, kým nezmiznú v dreve alebo sa neulomia."
Takže vnútri (uchi) sa nachádzajú tí, ktorí patria spolu, vytvárajú skupinu, ktorou môže byť rodina, školská trieda, osadenstvo podniku, športový klub, záujmová skupina a podobne. Vonku (soto) stoja cudzí. Vnútri skupiny platia pevné pravidlá a jasné povinnosti: každý vie nielen na čom je, ale tiež, do akej miery sa môže na ostatných členov skupiny spoľahnúť.
Všetky skupiny sledujú cieľ udržiavať medzi členmi harmóniu. Konflikty vnútri skupiny sa urovnávajú zvyčajne s rozvahou a čo možno najmenšími emóciami. Individuálne názory sa vypočujú, ale nakoniec rozhoduje konsenzus. Navonok, voči iným skupinám, členovia vystupujú jednotne. Identifikácia s vlastnou skupinou im nahrádza individualitu a poskytuje ochranu navonok.
Slúžiť vlastnej skupine sa považuje za spoločenský ideál. Táto paradigma japonského myslenia síce pretrváva, ale tak ako všetko, postupne podlieha zmenám; najmä na vyšších manažérskych postoch sa čoraz viac začína presadzovať aj individualizmus.

Nabudúce:
Japonsko: ani áno, ani nie