Je Slovensko mestská alebo vidiecka krajina?
-- Ak vychádzame z aplikácie medzinárodne akceptovaného ukazovateľa -- miery urbanizovanosti, potom Slovensko je typom prevažne urbanizovanej spoločnosti (57 % mestského obyvateľstva). Domnievam sa však, že reálna miera urbanizovanosti je vyššia. V prospech tohto typu spoločnosti hovorí i výrazný rozsah sekundárnej urbanizácie, ktorá bola pre Slovensko dlhodobo charakteristická. Táto vtlačila mestské črty, napr. v bývaní, v niektorých oblastiach spôsobu života, aj obyvateľom vidieka. Na druhej strane sme aj spoločnosťou, kde vidiek svojím sídelným rozsahom (asi 96 % sídiel), tým, že tu stále žije takmer polovica obyvateľov SR, že bezpečnostné, sociálne a environmentálne kvality tohto prostredia získavajú čoraz väčšiu atraktivitu, ale i svojimi špecifickými hodnotami, ako i potenciálmi, zohráva významnú úlohu v spoločnosti a má nezastupiteľné miesto v sociálno-priestorovej organizácii i rozvoji SR. Značná sídelná diverzita Slovenska je našou prednosťou a významnou hodnotou s významnými dosahmi napr. na kultúrnu krajinu.
V čom sú špecifiká slovenskej urbanizácie (napr. oproti Česku)?
-- V prípade Slovenska išlo industriálnu urbanizáciu prevažne agrárnej spoločnosti s nevyprofilovanou štruktúrou miest. Dôraz bol položený hlavne na industrializáciu, ktorej urbanizácia vytvára podmienky zmenami v území. Špecifiká urbanizácie na Slovensku boli dané predovšetkým jej výrazným urýchlením, koncentračnou a centralizačnou orientáciou, preferenciou mesta na úkor vidieka a celkovou nezvládnutosťou, ktorá komplikovala systémové zmeny spoločnosti v jej premene na urbánnu spoločnosť, ale predovšetkým v modernizácii spoločnosti najmä v jej sociálno-kultúrnej a civilizačno-kultúrnej dimenzii. S takto aplikovanou urbanizáciou bol spojený veľký rozsah problémov, z ktorých mnohé sa nepodarilo vyriešiť doteraz.
Aké sú tie problémy?
-- V poslednom (v transformačnom) období možno jasne indikovať výrazné spomalenie urbanizácie v koncentračnom význame, čo vytvára vhodné predpoklady na intenzívnejší kvalitatívne orientovaný rozvoj sídiel, na revitalizáciu vidieka, ale i na environmentálne a sociálne priaznivejší rozvoj priestorovej štruktúry miest. Oneskoruje sa však modernizácia, ktorá ešte nie je ukončená. Zložitosť súčasnej situácie spočíva v tom, že sa tu prelínajú dobiehajúce procesy charakteristické ešte pre tradičnú spoločnosť, procesy spojené modernizáciou industriálneho obdobia a začínajú tu pôsobiť i globalizačné procesy. To celé sa odohráva ešte v rámci integrácie SR do európskeho kontextu. To poukazuje na potrebu venovať priestorovej problematike rozvoja spoločnosti podstatne väčšiu pozornosť.
Vo svojej novej knihe sa venujete i problematike sociálne marginálnych území Slovenska. V čom spočíva ich marginalita?
-- Marginálne územia sú výrazným a zatiaľ málo riešeným problémom komplikujúcim modernizačný aj intregračný proces Slovenska. Sú to územia, ktoré sú prevažne reliktmi obdobia industriálnej urbanizácie, kde transformačné procesy zvyčajne ešte problémy prehĺbili. Sú to územia, kde sa koncentrujú sociálne, ekonomické problémy s civilizačnými a infraštruktúrnymi. Čiže nejde prioritne o ekonomické problémy týchto území, sociálna a socio-demografická dimenzia problémových regiónov je rovnako významná. Marginalita území na Slovensku má však mnoho podôb, marginálne regióny sa odlišujú svojimi dispozíciami, ako aj ekonomickými, demografickými či civilizačnými potenciálmi, ktoré vytvárajú rôzne kombinácie, typy marginality a odlišné predpoklady ich revitalizácie.
Aké sú možnosti riešenia tohto stavu?
-- Štrukturálna transformácia (hospodárska, zamestnanecká, inovačná...), ktorou tieto regióny musia prejsť, však poukazuje, že tento proces nie je možné ponechať iba voľnému pôsobeniu trhu. Vyžaduje si totiž nové prístupy, nových aktérov aj efektívne využívanie vlastných zdrojov, ale i dôveru obyvateľov vo svoj región. Skúsenosti zo zahraničia, napríklad z Nemecka, potvrdzujú, že tieto územia by mali byť v akomsi zvláštnom režime -- v aktivizácii svojich potenciálov spojených s podpornými aktivitami zvonku, ktoré by túto aktivizáciu podchytávali v oblastiach, kde regionálne zdroje nestačia. Štát by mal mať vypracovanú jasnú koncepciu a vhodné nástroje komplexného a systémového riešenia týchto problémov. Napríklad väčšinu problémových regiónov tvoria vidiecke regióny, teda jedným z predpokladov ich riešenia je venovať sa riešeniu problémov dediny. Ťažko možno očakávať zásadnejšie efekty, ak budeme riešiť iba čiastkové problémy, ktoré sú aktuálne najpálčivejšie. Domnievam sa, že takáto koncepcia riešenia problémov marginálnych regiónov zatiaľ absentuje.
Počet obyvateľov Bratislavy, ale aj iných väčších miest na Slovensku v posledných rokoch klesá. Možno v tomto prípade hovoriť o dezurbanizácii a aké sú príčiny tohto stavu?
-- Dezurbanizačné tendencie sa začínajú výraznejšie prejavovať, avšak zatiaľ možno hovoriť skôr o suburbanizácii, pretože zatiaľ sa to týka hlavne zázemí väčších miest. V pozadí týchto procesov je blok faktorov, ako je zhoršovanie životných podmienok v mestách, celkove pokles atraktivity bývania v mestách, rast preferencií bývania v prostredí s vyššími sociálnymi, bezpečnostnými a ekologickými kvalitami, ako sú schopné poskytnúť mestá, atď. Prejavuje sa tu však aj existencia a cena disponibilných stavebných pozemkov na vidieku, resp. voľný bytový fond, dobrá dostupnosť mesta, ale aj iné sociálno-kultúrne faktory, ktoré zvyšujú atraktivitu vidieckych sídiel v zázemí miest.
Výraznejšiemu prejaveniu sa sídelných procesov urbanizačného či dezurbanizačného charakteru bráni napr. nízka rozvinutosť trhu s bytmi, nedostatok disponibilných a dostupných bytov v mestách, čo sídelne stabilizuje značnú časť najmä ekonomicky aktívnej populácie. Zatiaľ čo ekonomický i sociálny vývoj je stále výrazne orientovaný najmä na väčšie mestá, ktoré priťahujú investičné a ekonomické aktivity, a tie zase následne obyvateľstvo, v dôsledku nedostatku bytov v týchto hospodárskych centrách sú tieto aktivity saturované hlavne pracovnou migráciou, a nie sťahovaním. To môže znamenať akýsi zadržovaný potenciál pre urbanizačný proces, ktorý čaká na svoje dobehnutie. Už však nebude mať intenzitu ani rozsah ako urbanizácia v industriálnom období.
Na Slovensku existuje množstvo miniatúrnych obcí, ktorých vedenie pre nedostatok
finančných prostriedkov nie je veľakrát schopné zabezpečiť ani tie najzákladnejšie funkcie obce. Vyrieši tieto problémy daňová reforma, alebo sú potrebné tiež iné kroky ako napríklad zlučovanie obcí, spoločné obecné úrady...?
-- Treba si uvedomiť, že v sídelnej štruktúre Slovenska majú malé obce -- teda obce do 1 000 obyvateľov -- významné zastúpenie, veď tvoria viac ako 68 % zo všetkým obcí a býva v nich asi 16 % obyvateľov Slovenska. Túto kategóriu sídiel charakterizuje rozsiahly blok problémov, sčasti zdedených, sčasti novovyprodukovaných transformáciou. Výrazné sociálno-demografické, hospodárske, infraštruktúrne problémy, spojené s výraznou redukciou zamestnanosti v poľnohospodárstve, na ktoré boli tieto obce hospodársky dosť viazané, vysoká nezamestnanosť, prestarnutosť, nižšie kvality ľudských zdrojov -- to spolu s nižšou infraštruktúrnou vybavenosťou znižuje podmienky na malé a stredné podnikanie, ale aj celkové možnosti ich revitalizácie. Je zrejmé, že veľká väčšina týchto obcí nie je schopná vlastnými silami a potenciálmi zabezpečovať svoj rozvoj, primeranú kvalitu sídelných podmienok, a tým zvyšovať atraktivitu pre príchod najmä mladých ľudí a podnikateľov. Tomu zásadnejšie nepomôžu ani realizované reformy. Viac by prospela existencia rozvojových, resp. revitalizačných fondov, či podporných sietí, ktoré by mohli tieto obce reálne využívať. Vzhľadom na obmedzenosť ľudských i finančných zdrojov je zrejmé, že tieto obce budú čoraz viac odkázané na vzájomnú medzisídelnú kooperáciu, k čomu už aj dochádza. Mala by to byť však kooperácia na báze vzájomnej výhodnosti a dobrovoľnosti. Akékoľvek čiastkové riešenia majú iba obmedzenú efektívnosť a aj v tomto prípade je potrebný hlavne záujem o tieto sídla, ale i systémovosť riešenia ich problémov.
Slovenský vidiek ako keby zaspal. Identifikujú sa obyvatelia so svojou obcou a participujú na jej živote?
-- Predovšetkým je potrebné upozorniť na to, že na Slovensku nemožno hovoriť o vidieku ako celku. Vidiecke sídla sa začínajú výrazne diferencovať (tak, ako sa diferencujú aj mestá). Nakoniec vidiecke sídla boli aj v predtransformačnom období značne diferencované. Na jednej strane sú tu vidiecke sídla, ktoré disponujú pomerne kvalitnými sídelnými podmienkami, potenciálmi, aktívnymi podnikateľskými subjektmi a o ich rozvoj netreba mať obavy. Oveľa viac je však takých vidieckych sídiel, ktoré sú na tom zle, majú obmedzené, resp. výrazne redukované rozvojové disponibility.
Vidiek potrebuje komplexnejšiu pozornosť. Potrebuje vytvoriť isté hospodárske, sociálne i civilizačné základy, o ktoré by bolo možné oprieť komplexnejšie poňatý proces revitalizácie. Pri tomto by mali participovať tak obyvatelia, samospráva, regióny, hospodárske a podnikateľské subjekty, ako aj štát. Vidiek má v kontexte nových vývojových tendencií dobrú perspektívu. Predstavuje alternatívne sídelné prostredie, ktorého obytná, sociálna, kultúrna a ekologická atraktivita neustále rastie. Avšak rozvoj informatiky a informačných technológií výrazne redukuje význam vzdialenosti a vytvára nové možnosti aj na výraznejšie hospodárske využitie vidieka.
V súčasnosti sa u nás vedie spor o výstavbe diaľnic. Ekonomické i ekologické náklady a zisky na výstavbu jednotlivých variantov sú známe. Existujú aj nejaké sociálne dôsledky ich výstavby? Pomôžu diaľnice zmenšiť obrovské medziregionálne rozdiely?
-- Tu azda treba vyjsť zo skutočnosti, že výrazné medziregionálne rozdiely sú produktom vplyvu viacerých faktorov -- ekonomických, sociálnych, civilizačných, demografických atď. I samotná ekonomická diferenciácia medzi regiónmi, ktorá sa v kontexte budovania diaľnic najviac spomína, je zásadne ovplyvňovaná nielen infraštruktúrami, ale taktiež napr. kvalitou ľudských zdrojov a ich aktivitou. Na druhej strane neexistencia diaľnice či dobrého dopravného prepojenia komplikuje niektorým regiónom možnosť napájať sa na rozvojové komunikačné siete, čo iste ovplyvňuje aj záujem investorov o tieto územia či sídla. Infraštruktúrna nedobudovanosť, to je však aj zaostávanie v oblasti telekomunikácií, energetiky, vody, ekologických zariadení, internetu a informačných sietí... Najmä výrazné zaostávanie v napojenosti na informačné technológie a internet a nízka miera počítačovej gramotnosti môžu znamenať prehlbovanie civilizačného zaostávania a významnú bariéru rozvoja územia a jeho schopnosti reagovať na nové rozvojové trendy. Preto predpokladať, že samotné vybudovanie diaľnice, resp. dopravnej komunikačnej infraštruktúry, ktorá je nesporne významným rozvojovým faktorom, bude postačujúcou podmienkou na redukciu, resp. odstránenie medziregionálnych disparít, je istým zjednodušením mimoriadne zložitého a mnohodimenzionálneho problému, ktorý sa musí riešiť v previazanosti so sociálno-ekonomickou oblasťou.