Pred jedenástimi rokmi bol Mário Hulík dvadsaťjedenročný mladý muž plný energie a plánov do života. V jednom okamihu sa všetko zmenilo. Autonehoda. Doktori mu nedávali nádej, rodina to však videla inak. Verila, že to Mário zvládne. A on skutočne prežil. Jeho zdravotný stav sa po pár dňoch stabilizoval, ale diagnóza bola krutá – bdelá kóma, teda stav, keď má človek – ľudovo povedané – otvorené oči, ale nie je schopný štandardne vnímať okolie či reagovať.

Život naruby
„Dovtedy by mi ani v najhoršom sne nenapadlo, že by sa naša rodina mohla ocitnúť v takejto situácii,“ spomína Máriova sestra Michaela Hulíková. Život rodiny v malej obci neďaleko Trnavy sa prevrátil naruby. Mama musela nechať zamestnanie, Michaela si prispôsobila pracovný aj osobný život tak, aby mohla podporovať brata a rodičov. Tým viac, že otec dochádzal za prácou do zahraničia.

Rodičia aj sestra sa pomaly spamätávali zo šoku. Po piatich mesiacoch strávených na ARO v trnavskej nemocnici si zobrali Mária do domácej starostlivosti. Nik netušil, čím všetkým si budú musieť prejsť. Na Slovensku špeciálne poradenstvo v tomto smere nebolo. Rodina preto začala pátrať po informáciách, ako sa o osobu v bdelej kóme starať, ako rehabilitovať. Prvé dni doma s ťažko postihnutým pacientom boli tvrdé. „Báli sme sa, aby sme mu neublížili. V nemocnici dýchal cez tracheostomu, pred prepustením mu ju vytiahli. Doma sme cez noc boli pri ňom a trnuli, aby sa neudusil. Báli sme sa, či to udýcha...“

Rodina verzus zariadenie
Všetci si postupne zvykli veci prispôsobiť 24-hodinovej opatere a rehabilitácii. Ak by dali Mária do sociálneho zariadenia, sú presvedčení, že dnes už medzi nimi nie je. Opateru zosobňuje najmä mama. Stará sa o syna už jedenásty rok vodne i v no...