Človek sa dá pošpiniť ľahko. Nasadiť mu hlavu osla je príliš jednoduché. Ale on je ten, kto s ňou potom bude chodiť po svete.

Je nezodpovedné iba tak napľuť na človeka. Onálepkovať ho a tváriť sa pritom ako sudca. Mediálna poľovačka na šéfa galantského centra „Čistý deň“ Petra Tománka, vyvoláva vo mne práve tieto pocity.

V médiách sa objavujú informácie o jeho narkomanskej minulosti s prívlastkom „hriešna“. Nepoznám Petra Tománka. To, čo som čítal, vrátane hysterických vyjadrení zúfalej matky mi hovorí niečo ako „buď opatrný“. 

Ísť s davom býva v takýchto chvíľach príliš lákavé. Vášne sú vybičované, kamene v rukách svrbia. 

Nie, nehodím si. Nepridám sa. Viem čosi o ľuďoch, ktorí berú... Poznám ich príliš dobre na to, aby som vedel, že je málo takých ako Peter Tománek, ktorý opakovane prijímajú zablúdené ovečky. Znovu a znovu. Vytrvalo a trpezlivo im ponúkajú nový začiatok.

Ak sa preukáže, že dotyčný zlyhal, povedzme to nahlas. Ak sa ukáže, že sa podieľal na zločine, alebo ho kryl, nech je potrestaný. Túžim poznať pravdu. Súdiť však neprináleží rozvášnenému davu. Ani médiám. Sú iba slúžkou pravdy a jej hlásateľkou. Súd v rukách davu je niečo, čo ma úprimne desí. A nemalo by len mňa.

Pravda na to, aby bola pravdou, nemusí byť hlučná. Nemusí byť mediálne pôsobivá. Pravda má svoj čas. Potrebuje ticho. A premýšľajúceho človeka. V prípade galantskej kauzy akoby sa vytratil. Zostala ulica, parazitujúci politici a hluk, cez ktorý ju nie je  zreteľne počuť.

Autor je politický novinár a kňaz.